V severozápadnej časti Trnavy sa nachádza monumentálna stavba Katedrály sv. Jána Krstiteľa, ktorá je súčasťou komplexu budov bývalej Trnavskej univerzity. Počiatky chrámu sú spojené s druhým príchodom jezuitov do Trnavy a ich činnosťou v rokoch 1615 – 1773. Pravdepodobne už v prvej polovici 18. storočia sa uskutočnila oprava chrámových striech, pri ktorej bola odstránená sanktusová vežička, ktorá bola na strechu vrátená až pri rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia. V 2. polovici 19. storočia boli čiastočne opravené niektoré fresky. V roku 1942 sa začala realizovať generálna konzervácia chrámovej výzdoby. V rokoch 1958 – 1963 prebehlo čiastočné reštaurovanie bočných kaplniek a v rokoch 1970 – 1972 aj hlavného oltára. Ku komplexnému reštaurovaniu kostola sa pristúpilo až po roku 1989, ktoré prebieha až doteraz.
V severozápadnej časti Trnavy sa nachádza monumentálna stavba Katedrály sv. Jána Krstiteľa, ktorá je súčasťou komplexu budov bývalej Trnavskej univerzity. Počiatky chrámu sú spojené s druhým príchodom jezuitov do Trnavy a ich činnosťou v rokoch 1615 – 1773. Jezuitov do Trnavy povolal ostrihomský arcibiskup František Forgáč, ktorý našiel pre nich budovy bývalého dominikánskeho kláštora a Kostola sv. Jána Krstiteľa (predtým rytierskeho rádu johanitov). Avšak kláštorná budova bola vo veľmi zlom stave, podobne aj kostol, kde v lodi spadla klenba. O zlom stave budov hovorila aj listina cisára Mateja II., ktorou ich pridelil jezuitom. Tí sa postarali aspoň o adaptáciu kláštora, takže už 1. augusta 1616 tu mohol nový ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň otvoriť kolégium. Jezuiti
![](/gallery/katedrala/univerzitne-budovy_n.jpg)
plánovali aj výstavbu nového chrámu, ktorá sa však pre nepokoje počas povstania Gabriela Betlena začala realizovať až v roku 1629. Donátorom chrámu, ktorý financoval stavbu, bol krajinský palatín Mikuláš Esterházi. Jezuiti zbúrali starý dominikánsky kostol a už 29. mája 1629 sa začalo s úpravou staveniska pre novostavbu. Mikuláš Esterházi zveril stavbu nového kostola talianskym majstrom Antoniovi a Pietrovi Spazzovcom. V sakristii kostola sa zachoval obraz Pietra Spazza, ako staviteľa univerzitného kostola, ktorému generál jezuitskej rehole v roku 1657 priznal tzv. „communio meritorum“, teda podiel na zásluhách Spoločnosti Ježišovej pred Bohom a v roku 1662 ho cisár povýšil do zemianskeho stavu. O priebehu stavebných prác na novostavbe kostola máme len málo správ. Dozvedáme sa o nich napríklad z denníka jezuitu a prvého rektora Trnavskej univerzity Juraja Dobronokiho, ktorú v roku 1635 založil kardinál Peter Pázmaň. Nový jezuitský kostol, ktorý mal byť aj univerzitným kostolom, nebol ale v čase vzniku univerzity ešte dokončený.
Murárske práce boli zhruba skončené v lete 1637, takže sa mohlo pristúpiť k vysviacke chrámu. Pri tejto príležitosti boli usporiadané veľkolepé slávnosti.
Kostol vysvätil 30. augusta 1637 jágerský biskup Juraj Lippai pod titulom a patrónom sv. Jána Krstiteľa. Prvú svätú omšu v chráme slúžil už nový ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši. Následne na to sa začalo so stavbou hlavného oltára, ktorý bol dokončený v roku 1640. Výzdoba interiéru chrámu prebiehala postupne v rokoch 1639 – 1700.
Hlavné dvojvežové priečelie chrámu je orientované na západ. Horizontálne je členené rímsami a vertikálne pilastrami s nikami a oknami. Nad hlavným portálom, medzi zdvojenými stĺpmi, je segmentový štít s figúrami sediacich anjelov a kamenný erb rodu Esterháziovcov.
Nad druhou etážou a rímsou je pamätný nápis: DIVO IOANNI BAPTISTAE P. D. S. COMES
NICOLAUS EZTERHAZI R. H. PAL. (Svätému Jánovi Krstiteľovi gróf Mikuláš Esterházi palatín Uhorského kráľovstva).
V bočných nikách prízemia sú umiestnené kamenné sochy svätcov (Joachima, Anny, Alžbety a Zachariáša). V nikách južného priečelia sú sochy apoštolov (Júdu Tadeáša, Jána, Mateja a Barnabáša). Chrám je 61 m dlhý, 28,1 m široký s vnútornou výškou 20,3 m. Po stranách svätyne sú dva rovnako dlhé priestory: vľavo niekdajšia Kaplnka Sv. kríža, vpravo sakristia. Interiér chrámu je členený pilastrami s iónskymi hlavicami. V lodi je valená klenba s lunetami, v bočných kaplnkách sú krížové klenby. Na stenách, klenbách, v ostení okien a arkád je bohatá štuková ornamentika. Na klenbe chrámovej svätyne a lode sú v oválnom, bohato zdobenom rámovaní štyri veľké maľby zo života sv. Jána Krstiteľa (svätec na Herodesovom dvore, vo väzení, sťatie a odovzdanie svätcovej hlavy Salome). Medzi lunetami sa nachádzajú modré medailóniky s výjavmi zo života sv. Jána Krstiteľa. Dekor celého chrámu je dielom talianskych majstrov Giovanniho Battistu Rossa a Giacoma Torniniho z rokov 1639 – 1655. Na výzdobe chrámu sa podieľali v rokoch 1697 – 1700 aj Pietro Antonio Conti, Luca Antonio Colomba, Ján Keller a Erhard Jozef Gruber.
Hlavný oltár je ranobarokovým skvostom vyhotovený v rokoch 1637 – 1640. Veľkolepá drevená stĺpová architektúra je vysoká 20,3 m a široká 14,8 m a je dielom viacerých sochárov, rezbárov a pozlacovačov (Viedenčania Baltazár Knilling a Vít Knoth, Trnavčan Vít Stadler a jeho pomocníci Ferdinand z Cífera a Kristián Knerr). Hlavný oltár je
štvoretážový, vertikálne delený bohato pozlátenými stĺpmi, horizontálne je zdobený pozlátenými rímsami. V druhej etáži dominuje maľba predstavujúca krst Krista v Jordáne, v strede tretej etáže je vyobrazené narodenie sv. Jána Krstiteľa a v hornej časti oltára je maľba zobrazujúca Pannu Máriu na návšteve u sv. Alžbety. Celý oltár i sochy sú polychrómované. Kazateľnica na ľavom chrámovom pilieri pochádza z roku 1637. Na parapete sú plastiky cirkevných otcov a socha Madony, na baldachýne v podobe kráľovskej koruny je socha Krista s krížom, na stene sv. Ján Krstiteľ ako chlapec.
Na bočných stenách svätyne medzi emporovými a oratóriovými oknami sú umiestnené drevené mortuáriá – smrtné štíty (na ľavej strane Mikuláša, Daniela, Alexandra a Františka Esterháziho, na pravej strane Ladislava, Štefana a neznámeho člena Esterháziovcov a Imricha Očkaja). Z lode sa polkruhovito zaklenutými arkádami otvárajú bočné kaplnky. Na ľavej strane lode sú kaplnky zasvätené sv. Františkovi Xaverskému s oltárom sv. Kríža, Kráľovnej anjelov a Sedembolestnej Panne Márii s oltármi Panny Márie a vstupná kaplnka s vchodom do bývalého jezuitského kolégia s oltármi sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Nepomuckého. Na pravej strane lode sú kaplnky zasvätené sv. Ignácovi s oltárom Panny Márie Čenstochovskej, Kráľovnej mučeníkov s oltárom sv. Štefana prvomučeníka, Kráľovnej panien s oltárom sv. Jozefa a vstupná kaplnka s bočným vchodom do chrámu. Oltáre v bočných kaplnkách boli zhotovené prevažne v 17. storočí. Masívne stĺpy vo vstupnej časti chrámu podopierajú dva chóry – pre hudobníkov a spevákov. Pri stenách dolného chóru sú jemné plastiky zobrazujúce cirkevných otcov, vľavo sv. Gregora Veľkého a Augustína, vpravo sv. Hieronyma a Ambróza, zhotovené okolo roku 1700.
Okrem toho, že kostol slúžil jezuitom a Trnavskej univerzite, mal aj sepulchrálnu (pohrebnú) funkciu, ktorá bola v niektorých prípadoch zdôrazňovaná aj špeciálnou príležitostnou dekoráciou. Preto sa pod chrámom rozprestiera krypta, ktorá slúžila za pohrebné miesto pre rodinu Esterháziovcov a iných popredných šľachticov Uhorska a prirodzene aj pre zosnulých členov jezuitského rádu. Jezuiti prisľúbili Mikulášovi
Esterházimu pochovávanie príslušníkov jeho rodiny až po štvrtú generáciu za obety, ktoré priniesla pri výstavbe chrámu. V roku 1641 tu bola s neobyčajným prepychom pochovaná palatínova manželka Kristína Ňáriová a v roku 1645 aj sám donátor chrámu Mikuláš Esterházi. V krypte boli pochovaní aj štyria synovia palatína Mikuláša Esterháziho – Ladislav, František, Gašpar a Tomáš, ktorí padli v bitke s Turkami 26. augusta 1652 pri Vozokanoch. Z ďalších známych členov rodu tu boli pochovaní Daniel, Alexander a Štefan Esterházi. Z členov jezuitského rádu pochovaných v krypte kostola treba spomenúť pátra Jána Simonidesa, ktorý bol 31. októbra 1674 v Turej Lúke zavraždený z nenávisti ku Katolíckej cirkvi. Zo strany jezuitov bolo najmä v 1. polovici 20. storočia vyvíjané úsilie o jeho blahorečenie. V roku 1980 bolo odhalené zničenie sarkofágov rodiny Esterháziovcov a poškodenie hrobov jezuitov zo strany vojakov sídliacich v susedných kasárňach. V roku 2006 bol v krypte pochovaný jezuita biskup Pavol Hnilica a v roku 2008 jezuita biskup Peter Dubovský.
Zrušenie jezuitskej rehole v roku 1773 a presťahovanie Trnavskej univerzity do Budína
v roku 1777 znamenali zásadnú zmenu pre univerzitný kostol a celý komplex budov, ktoré sa dostali do rúk vojenskej správy.
Už v roku 1783 sem boli nasťahovaní vojenskí vyslúžilci. Univerzitný kostol niesol odvtedy pomenovanie invalidský a univerzitné budovy invalidovňa. Istý čas bol chrám gymnaziálnym kostolom a v roku 1937 prevzali kostol do správy saleziáni. Potom ho spravovala duchovná správa armády a v rokoch 1948 – 1977 Rímskokatolícky farský úrad sv. Mikuláša.
Pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Trnavskú arcidiecézu a samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu. Pápežské buly boli slávnostne zverejnené 6. júla 1978 pražským arcibiskupom - kardinálom Františkom Tomáškom práve v tomto kostole, ktorý sa stal katedrálnym Chrámom Trnavskej arcidiecézy. Oficiálne sa tak stalo dekrétom Kongregácie pre biskupov z 5. decembra 1978.
V roku 2003 katedrálny chrám navštívil pápež Ján Pavol II., čo pripomína aj jeho bronzová socha pred chrámom.
Pravdepodobne už v prvej polovici 18. storočia sa uskutočnila oprava chrámových
striech, pri ktorej bola odstránená sanktusová vežička, ktorá bola na strechu vrátená až pri rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia.
V 2. polovici 19. storočia boli čiastočne opravené niektoré fresky.
V roku 1942 sa začala realizovať generálna konzervácia chrámovej výzdoby. V rokoch 1958 – 1963 prebehlo čiastočné reštaurovanie bočných kaplniek a v rokoch 1970 – 1972 aj hlavného oltára. Ku komplexnému reštaurovaniu katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa sa pristúpilo až po roku 1989. Reštauračné práce prebiehajú až doteraz.
Spracoval: PhDr. Rastislav Karaba, PhD.
Fotografie použité v texte: Dušan Kolenčík
Použitá literatúra:
DUBNICKÝ, J.: Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave. Bratislava: Slovenská akadémia vied umení, 1948, 151 s.
RADVÁNI, H.: Trnavské kostoly. Trnava: SSV, 2001, 40 s.