V severozápadnej časti Trnavy sa nachádza monumentálna stavba Katedrály sv. Jána Krstiteľa, ktorá je súčasťou komplexu budov bývalej Trnavskej univerzity. Počiatky chrámu sú spojené s druhým príchodom jezuitov do Trnavy a ich činnosťou v rokoch 1615 – 1773. Pravdepodobne už v prvej polovici 18. storočia sa uskutočnila oprava chrámových striech, pri ktorej bola odstránená sanktusová vežička, ktorá bola na strechu vrátená až pri rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia. V 2. polovici 19. storočia boli čiastočne opravené niektoré fresky. V roku 1942 sa začala realizovať generálna konzervácia chrámovej výzdoby. V rokoch 1958 – 1963 prebehlo čiastočné reštaurovanie bočných kaplniek a v rokoch 1970 – 1972 aj hlavného oltára. Ku komplexnému reštaurovaniu kostola sa pristúpilo až po roku 1989, ktoré prebieha až doteraz.
V severozápadnej časti Trnavy sa nachádza monumentálna stavba Katedrály sv. Jána Krstiteľa, ktorá je súčasťou komplexu budov bývalej Trnavskej univerzity. Počiatky chrámu sú spojené s druhým príchodom jezuitov do Trnavy a ich činnosťou v rokoch 1615 – 1773. Jezuitov do Trnavy povolal ostrihomský arcibiskup František Forgáč, ktorý našiel pre nich budovy bývalého dominikánskeho kláštora a Kostola sv. Jána Krstiteľa (predtým rytierskeho rádu johanitov). Avšak kláštorná budova bola vo veľmi zlom stave, podobne aj kostol, kde v lodi spadla klenba. O zlom stave budov hovorila aj listina cisára Mateja II., ktorou ich pridelil jezuitom. Tí sa postarali aspoň o adaptáciu kláštora, takže už 1. augusta 1616 tu mohol nový ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň otvoriť kolégium. Jezuiti
plánovali aj výstavbu nového chrámu, ktorá sa však pre nepokoje počas povstania Gabriela Betlena začala realizovať až v roku 1629. Donátorom chrámu, ktorý financoval stavbu, bol krajinský palatín Mikuláš Esterházi. Jezuiti zbúrali starý dominikánsky kostol a už 29. mája 1629 sa začalo s úpravou staveniska pre novostavbu. Mikuláš Esterházi zveril stavbu nového kostola talianskym majstrom Antoniovi a Pietrovi Spazzovcom. V sakristii kostola sa zachoval obraz Pietra Spazza, ako staviteľa univerzitného kostola, ktorému generál jezuitskej rehole v roku 1657 priznal tzv. „communio meritorum“, teda podiel na zásluhách Spoločnosti Ježišovej pred Bohom a v roku 1662 ho cisár povýšil do zemianskeho stavu. O priebehu stavebných prác na novostavbe kostola máme len málo správ. Dozvedáme sa o nich napríklad z denníka jezuitu a prvého rektora Trnavskej univerzity Juraja Dobronokiho, ktorú v roku 1635 založil kardinál Peter Pázmaň. Nový jezuitský kostol, ktorý mal byť aj univerzitným kostolom, nebol ale v čase vzniku univerzity ešte dokončený.
Murárske práce boli zhruba skončené v lete 1637, takže sa mohlo pristúpiť k vysviacke chrámu. Pri tejto príležitosti boli usporiadané veľkolepé slávnosti.
Kostol vysvätil 30. augusta 1637 jágerský biskup Juraj Lippai pod titulom a patrónom sv. Jána Krstiteľa. Prvú svätú omšu v chráme slúžil už nový ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši. Následne na to sa začalo so stavbou hlavného oltára, ktorý bol dokončený v roku 1640. Výzdoba interiéru chrámu prebiehala postupne v rokoch 1639 – 1700.
Hlavné dvojvežové priečelie chrámu je orientované na západ. Horizontálne je členené rímsami a vertikálne pilastrami s nikami a oknami. Nad hlavným portálom, medzi zdvojenými stĺpmi, je segmentový štít s figúrami sediacich anjelov a kamenný erb rodu Esterháziovcov.
Nad druhou etážou a rímsou je pamätný nápis: DIVO IOANNI BAPTISTAE P. D. S. COMES
NICOLAUS EZTERHAZI R. H. PAL. (Svätému Jánovi Krstiteľovi gróf Mikuláš Esterházi palatín Uhorského kráľovstva).
V bočných nikách prízemia sú umiestnené kamenné sochy svätcov (Joachima, Anny, Alžbety a Zachariáša). V nikách južného priečelia sú sochy apoštolov (Júdu Tadeáša, Jána, Mateja a Barnabáša). Chrám je 61 m dlhý, 28,1 m široký s vnútornou výškou 20,3 m. Po stranách svätyne sú dva rovnako dlhé priestory: vľavo niekdajšia Kaplnka Sv. kríža, vpravo sakristia. Interiér chrámu je členený pilastrami s iónskymi hlavicami. V lodi je valená klenba s lunetami, v bočných kaplnkách sú krížové klenby. Na stenách, klenbách, v ostení okien a arkád je bohatá štuková ornamentika. Na klenbe chrámovej svätyne a lode sú v oválnom, bohato zdobenom rámovaní štyri veľké maľby zo života sv. Jána Krstiteľa (svätec na Herodesovom dvore, vo väzení, sťatie a odovzdanie svätcovej hlavy Salome). Medzi lunetami sa nachádzajú modré medailóniky s výjavmi zo života sv. Jána Krstiteľa. Dekor celého chrámu je dielom talianskych majstrov Giovanniho Battistu Rossa a Giacoma Torniniho z rokov 1639 – 1655. Na výzdobe chrámu sa podieľali v rokoch 1697 – 1700 aj Pietro Antonio Conti, Luca Antonio Colomba, Ján Keller a Erhard Jozef Gruber.
Hlavný oltár je ranobarokovým skvostom vyhotovený v rokoch 1637 – 1640. Veľkolepá drevená stĺpová architektúra je vysoká 20,3 m a široká 14,8 m a je dielom viacerých sochárov, rezbárov a pozlacovačov (Viedenčania Baltazár Knilling a Vít Knoth, Trnavčan Vít Stadler a jeho pomocníci Ferdinand z Cífera a Kristián Knerr). Hlavný oltár je štvoretážový, vertikálne delený bohato pozlátenými stĺpmi, horizontálne je zdobený pozlátenými rímsami. V druhej etáži dominuje maľba predstavujúca krst Krista v Jordáne, v strede tretej etáže je vyobrazené narodenie sv. Jána Krstiteľa a v hornej časti oltára je maľba zobrazujúca Pannu Máriu na návšteve u sv. Alžbety. Celý oltár i sochy sú polychrómované. Kazateľnica na ľavom chrámovom pilieri pochádza z roku 1637. Na parapete sú plastiky cirkevných otcov a socha Madony, na baldachýne v podobe kráľovskej koruny je socha Krista s krížom, na stene sv. Ján Krstiteľ ako chlapec.
Na bočných stenách svätyne medzi emporovými a oratóriovými oknami sú umiestnené drevené mortuáriá – smrtné štíty (na ľavej strane Mikuláša, Daniela, Alexandra a Františka Esterháziho, na pravej strane Ladislava, Štefana a neznámeho člena Esterháziovcov a Imricha Očkaja). Z lode sa polkruhovito zaklenutými arkádami otvárajú bočné kaplnky. Na ľavej strane lode sú kaplnky zasvätené sv. Františkovi Xaverskému s oltárom sv. Kríža, Kráľovnej anjelov a Sedembolestnej Panne Márii s oltármi Panny Márie a vstupná kaplnka s vchodom do bývalého jezuitského kolégia s oltármi sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Nepomuckého. Na pravej strane lode sú kaplnky zasvätené sv. Ignácovi s oltárom Panny Márie Čenstochovskej, Kráľovnej mučeníkov s oltárom sv. Štefana prvomučeníka, Kráľovnej panien s oltárom sv. Jozefa a vstupná kaplnka s bočným vchodom do chrámu. Oltáre v bočných kaplnkách boli zhotovené prevažne v 17. storočí. Masívne stĺpy vo vstupnej časti chrámu podopierajú dva chóry – pre hudobníkov a spevákov. Pri stenách dolného chóru sú jemné plastiky zobrazujúce cirkevných otcov, vľavo sv. Gregora Veľkého a Augustína, vpravo sv. Hieronyma a Ambróza, zhotovené okolo roku 1700.
Okrem toho, že kostol slúžil jezuitom a Trnavskej univerzite, mal aj sepulchrálnu (pohrebnú) funkciu, ktorá bola v niektorých prípadoch zdôrazňovaná aj špeciálnou príležitostnou dekoráciou. Preto sa pod chrámom rozprestiera krypta, ktorá slúžila za pohrebné miesto pre rodinu Esterháziovcov a iných popredných šľachticov Uhorska a prirodzene aj pre zosnulých členov jezuitského rádu. Jezuiti prisľúbili Mikulášovi Esterházimu pochovávanie príslušníkov jeho rodiny až po štvrtú generáciu za obety, ktoré priniesla pri výstavbe chrámu. V roku 1641 tu bola s neobyčajným prepychom pochovaná palatínova manželka Kristína Ňáriová a v roku 1645 aj sám donátor chrámu Mikuláš Esterházi. V krypte boli pochovaní aj štyria synovia palatína Mikuláša Esterháziho – Ladislav, František, Gašpar a Tomáš, ktorí padli v bitke s Turkami 26. augusta 1652 pri Vozokanoch. Z ďalších známych členov rodu tu boli pochovaní Daniel, Alexander a Štefan Esterházi. Z členov jezuitského rádu pochovaných v krypte kostola treba spomenúť pátra Jána Simonidesa, ktorý bol 31. októbra 1674 v Turej Lúke zavraždený z nenávisti ku Katolíckej cirkvi. Zo strany jezuitov bolo najmä v 1. polovici 20. storočia vyvíjané úsilie o jeho blahorečenie. V roku 1980 bolo odhalené zničenie sarkofágov rodiny Esterháziovcov a poškodenie hrobov jezuitov zo strany vojakov sídliacich v susedných kasárňach. V roku 2006 bol v krypte pochovaný jezuita biskup Pavol Hnilica a v roku 2008 jezuita biskup Peter Dubovský.
Zrušenie jezuitskej rehole v roku 1773 a presťahovanie Trnavskej univerzity do Budína v roku 1777 znamenali zásadnú zmenu pre univerzitný kostol a celý komplex budov, ktoré sa dostali do rúk vojenskej správy.
Už v roku 1783 sem boli nasťahovaní vojenskí vyslúžilci. Univerzitný kostol niesol odvtedy pomenovanie invalidský a univerzitné budovy invalidovňa. Istý čas bol chrám gymnaziálnym kostolom a v roku 1937 prevzali kostol do správy saleziáni. Potom ho spravovala duchovná správa armády a v rokoch 1948 – 1977 Rímskokatolícky farský úrad sv. Mikuláša.
Pápež Pavol VI. 30. decembra 1977 zriadil Trnavskú arcidiecézu a samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu. Pápežské buly boli slávnostne zverejnené 6. júla 1978 pražským arcibiskupom - kardinálom Františkom Tomáškom práve v tomto kostole, ktorý sa stal katedrálnym Chrámom Trnavskej arcidiecézy. Oficiálne sa tak stalo dekrétom Kongregácie pre biskupov z 5. decembra 1978.
V roku 2003 katedrálny chrám navštívil pápež Ján Pavol II., čo pripomína aj jeho bronzová socha pred chrámom.
Pravdepodobne už v prvej polovici 18. storočia sa uskutočnila oprava chrámových striech, pri ktorej bola odstránená sanktusová vežička, ktorá bola na strechu vrátená až pri rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia.
V 2. polovici 19. storočia boli čiastočne opravené niektoré fresky.
V roku 1942 sa začala realizovať generálna konzervácia chrámovej výzdoby. V rokoch 1958 – 1963 prebehlo čiastočné reštaurovanie bočných kaplniek a v rokoch 1970 – 1972 aj hlavného oltára. Ku komplexnému reštaurovaniu katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa sa pristúpilo až po roku 1989. Reštauračné práce prebiehajú až doteraz.
Spracoval: PhDr. Rastislav Karaba, PhD.
Fotografie použité v texte: Dušan Kolenčík
Použitá literatúra:
DUBNICKÝ, J.: Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave. Bratislava: Slovenská akadémia vied umení, 1948, 151 s.
RADVÁNI, H.: Trnavské kostoly. Trnava: SSV, 2001, 40 s.