Na začiatku svätej omše pri starobylom obrade arcibiskup Ján Orosch požehnal sviece, ktoré symbolizujú Ježiša Krista, pravé svetlo, ktoré rozpoznal Simeon v malom dieťati prinesenom do chrámu. Následný procesiový sprievod mal byť vyjadrením túžby žiť v tomto svetle čnostným životom a prinášať ho do sveta okolo nás. Všetky tieto túžby sa majú osobitne napĺňať v životoch Bohu zasvätených osôb a ako aj v úvode svätej omše arcibiskup Ján povzbudil všetkých prítomných, má vnášať do života človeka radosť zo stretnutia so živým Bohom.

 

Radosť a nádej zaznievala aj z homílie P. Františka Xaverského Olberta, OFM, gvardiána trnavskej komunity františkánov. Kazateľ nadviazal na arcibiskupove slová a povzbudil zasvätených naučiť sa podľa vzoru Simeona, ktorý v malom dieťati videl Spasiteľa sveta, prevziať do svojich životov Boží pohľad. Ako hovoril známy umelec Michelangelo, každý mramor v sebe nosí sochu a úlohou sochára je ju vyslobodiť. Rovnako aj zasvätený človek nemá vidieť len to, čo vidno na prvý pohľad, ale hľadieť na druhých ľudí Božími očami, ktoré vidia nielen súčasný stav, ale tiež potenciál človeka. Boh v mladej dievčine z Nazareta videl budúcu Božiu matku, v obyčajnom rybárovi Šimonovi Skalu Cirkvi a prvého pápeža, či v prenasledovateľovi Šavlovi neskoršieho apoštola národov, ktorému nebolo páru. Preto pohľad zasvätených osôb vždy musí v sebe niesť aj túto nádej, nezlomnú dôveru v človeka a v plán, ktorý s ním Boh má. Františkán pokračoval poukázaním aj na vzor rodičov Pána Ježiša, ktorí dodržali, čo od nich Zákon vyžadoval - čo prepojil s potrebou dodržiavať aj v jednotlivých rehoľných komunitách reguly zakladateľov a žiť podľa charizmy, ktoré so sebou nesú. Naučiť sa žiť medzi dvoma extrémami - prílišnou rigidnosťou až legalizmom, dodržiavaním litery zákona na jednej strane a akýmsi voľnomyšlienkarstvom a odmietaním vždy platných hodnôt ako zastaralých na strane druhej. Pozval budovať rehoľné komunity na dostatočne pevných, no súčasne dostatočne pružných pilieroch, ktoré neuzavrú rehoľníka pred svetom, no zároveň ho ani doňho príliš neponoria.

 

V závere svätej omše trnavský arcibiskup Ján Orosch poďakoval za hodnotné slová príhovoru pátra Františka a pozval všetkých zúčastnených pamätať aj na starších spolubratov a spolusestry z radov zasvätených. Spomínal na početných pátrov, rehoľné sestry i iných Bohu zasvätených, ktorí výrazným spôsobom ovplyvnili jeho vlastný život a vzdal česť ich pamiatke. Ešte z detských čias z Dunajskej Lužnej spomenul sestry dominikánky, ktoré sa starali o deti mamičiek s tuberkulózou s veľkou láskou a starostlivosťou a nebáli sa na ulici nahlas modliť ruženec ani v čase tvrdej totality. Duchovným otcom týchto sestier v tom čase bol P. Akvinas Gabura, OP, ktorý tiež svojou láskavosťou a zároveň vzdelanosťou obohatil životy mnohých. Z neskorších rokov spomenul rôzne osobnosti z radov saleziánov, vincentínov, kapucínov, františkánov, jezuitov, benediktínov,… ale tiež sestry vincentky, satmárky, premonštrátky, krížové sestry, školské sestry, uršulínky a mnohé iné. Padli mená ako P. Ján Hutyra, CM, P. Marek Izák, OFM, P. Alojz Litva, SJ či Don Alojz Koza, SDB. Na záver príhovoru pripomenul, že v Trnavskej arcidiecéze máme tiež zasvätené panny, ktoré skryto slúžia na svojich pracoviskách a vnášajú Kristovo svetlo všade, kam ich Pán posiela - nenápadne a s pokorou. Nezabudol spomenúť ani rehoľníkov - biskupov pochovaných v miestnej katedrále a za všetkých zosnulých sa so zúčastnenými pomodlil.

 

Po slávnostnej svätej omši boli všetci zúčastnení pozvaní na pohostenie na Arcibiskupský úrad v Trnave, kde zotrvali v družných rozhovoroch a vzájomných povzbudeniach.

 

TO ABU informoval Juraj Švec