Veľadôstojní páni, moji oltárni spolubratia, milí bratia a sestry v Kristovi,

 

podľa vzoru iných diecéz západnej i východnej cirkevnej provincie na Slovensku, ponúka i naša Trnavská arcidiecéza možnosť celebrovania svätých omší formou, ktorá sa označuje ako „mimoriadna“ a ktorá zodpovedá liturgii pred liturgickým „aggiornamentom“ (aggiornamento, zdnešnenie - program a úsilie Katolíckej cirkvi (1959) s cieľom prispôsobiť sa v istých oblastiach požiadavkám doby (Ján XXIII.). Vychádzam tak v ústrety požiadavkám tých kňazov a laikov, ktorí túžili sláviť svätú omšu touto mimoriadnou formou pre ich duchovné dobro, pri zachovaní všetkých liturgických predpisov platných v Rímskokatolíckej cirkvi a schválených Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

 

V súčasnej dobe sú v rímskom, teda latinskom ríte, platné dva misály - Misál sv. pápeža Pavla VI., ktorého tretie vydanie je z roku 2002 a misál sv. Pia V., ktorého posledné vydanie bolo promulgované svätým Jánom XXIII, a je datované do roku 1962. Počnúc dnešným dňom sa bude pravidelne celebrovať svätá omša v tejto Kaplnke Fatimskej Panny Márie v priestoroch Trnavskej arcibiskupskej kúrie, a to každú nedeľu a prikázaný sviatok o 17.00 hodine touto „mimoriadnou formou“. Neznamená to, že by sa v tomto chráme i naďalej nemohli sláviť pokoncilové sväté omše, teda tie, ktoré sa uvádzajú ako „riadne sväté omše“, ale tak, ako je to aj v iných našich diecézach, ponúka sa táto možnosť s mojím súhlasom aj u nás.

 

Kardinál Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, uviedol s veľkou radosťou z príležitosti 10. výročia vydania listu motu prorio Summorum pontificum Benedikta XVI. Nakoľko ide o tému, ktorá je veľmi dôležitá pre život Cirkvi i pre budúcnosť liturgie. Zameriava sa na to, ako by sa toto motu proprio malo aplikovať v jednote a v pokojnom duchu porozumenia. Summorum pontificum, vydané 7. júla 2007, by sme mali vnímať v kontexte liturgického hnutia, ktoré prebieha od 20. storočia. Zámerom pápeža Pia X. bolo „obnoviť liturgiu, aby jej poklady boli prístupnejšie a aby sa znovu mohla stať zdrojom autentického kresťanského života.“ Jedným z najlepších plodov tohto hnutia bola konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu. Liturgické hnutie zahájené Piom X. nebolo nikdy prerušené a pokračuje dodnes.

 

O čom Summorum pontificum pojednáva? Ako som už spomenul, emeritný pápež Benedikt XVI. rozlíšil medzi dvomi formami rovnakého rímskeho rítu: takzvanou „riadnou“ formou, poukazujúc na liturgické texty rímskeho misála revidovaného podľa pokynov Druhého vatikánskeho koncilu, a formou označenou ako „mimoriadna“, ktoré zodpovedajú liturgii používanej pred spomenutým liturgickým „aggiornamentom“. V liste biskupom pápež Benedikt XVI. jasne vysvetlil, že účelom jeho rozhodnutí o súčasnej existencii dvoch misálov, nebolo len naplnenie priania niektorých skupín veriacich, ktorí majú vzťah k liturgickým formám existujúcim pred Druhým vatikánskym koncilom, ale aj umožniť vzájomné obohacovanie sa týchto dvoch foriem rovnakého rímskeho rítu, tým že sa zdôraznia tie najlepšie prvky, ktoré sú pre každú z nich charakteristické.

 

Vo farnostiach, kde Summorum pontificum zaviedli, zaznamenali väčšiu horlivosť veriacich i kňazov a pozitívny duchovný vývoj z hľadiska spôsobu, akým ľudia prežívajú Liturgiu Eucharistie podľa riadnej formy, predovšetkým znovuobjavenia postojov vyjadrujúcich úctu k Najsvätejšej oltárnej sviatosti, a aj väčšiu intenzitu sústredenia spôsobenú posvätným tichom. Treba však zdôrazniť, že ríty tridentského misála je potrebné vysvetliť tým veriacim, ktorí s ním doposiaľ neboli oboznámení. Je potrebné dokončiť dvojjazyčné misály, aby ich laici mali pri svätej omši k dispozícii. Potrebné je tiež vysvetliť kontinuitu medzi oboma misálmi vhodnou katechézou, hoci to nie je vždy jednoduché. „Liturgiu je potrebné stále reformovať smerom k väčšej vernosti k jej mystickej podstate.

 

Táto reforma, ktorá nahradila skutočnú „obnovu“ zamýšľanú Druhým vatikánskym koncilom, však bola väčšinou uskutočňovaná v povrchnom duchu a iba na základe jedného kritéria: potlačiť za každú cenu dedičstvo, ktoré je nutne vnímať ako úplne negatívne a zastarané, a prehĺbiť tak priepasť medzi dobou pred koncilom a po koncile. Pritom stačí znova siahnuť po konštitúcii o posvätnej liturgii a pozorne si ju prečítať, aby sme pochopili, že skutočným zámerom Druhého vatikánskeho koncilu nebolo zahájiť reformu, ktorá by mohla poslúžiť k rozchodu s Tradíciou, ale práve naopak, znovu objaviť a potvrdiť Tradíciu v jej najhlbšom zmysle!

 

Druhý vatikánsky koncil chcel podporiť aktívnejšiu účasť laikov. Niektoré iniciatívy týmto smerom boli veľkým prínosom, niektoré však priniesli katastrofálne výsledky (Wir sind Kirche). Aktívna účasť veriacich nie je výhradne o vonkajšej činnosti a rozdelení rôznych úloh a funkcii pri liturgii, ale aj o intenzívnejšej a aktívnejšej duchovnej vnímavosti. Kvôli závažnej kríze viery, nielen na úrovni kresťanských veriacich, ale aj mnohých kňazov, rehoľníkov a biskupov, sme akosi stratili schopnosť chápať liturgiu Eucharistie ako obetu /.../ Často sa vyskytuje svätokrádežná tendencia redukovať svätú omšu na spoločnú hostinu, slávenia profánneho sviatku, oslavovania spoločenstva sebou samým, alebo hľadania povzbudenia v ťažkostiach medzi sebou navzájom bez toho, že by sme mali odvahu a vieru obrátiť sa o pomoc k Bohu. Svätá omša však nemá byť iba spoločenskou záležitosťou, akýmsi rozptýlením, ale prežívaním Kristovej obety, ktorý za nás zomrel na kríži, aby nás oslobodil z hriechu a smrti, a zjavil tak lásku a slávu Boha Otca.

 

Mnohí cirkevní predstavitelia a cez nich mnohí laici stále ešte podceňujú závažnú krízu, ktorou prechádza Cirkev: relativizmus v doktrinálnej, mravnej a disciplinárnej náuke, desakralizácia a trivializácia posvätnej liturgie, zdôrazňovanie iba spoločenského a horizontálneho pohľadu na poslanie Cirkvi. Mnohí sú presvedčení a sebavedomo prehlasujú, že Druhý vatikánsky koncil priniesol uvoľnenie, novú jar bez potreby akýchkoľvek obáv z toho, že aj na jar je tu nebezpečenstvo búrok a ľadovcov a potreba Božieho zásahu v podobe dažďov. Zvyšuje sa počet veriacich a ich predstaviteľov, ktorí považujú „novú“ jar za odmietnutie, zrieknutie sa stáročného dedičstva, či dokonca za radikálne spochybnenie jej minulosti a Tradície. Politickej Európe sa vytýka, že opúšťa, či popiera svoje kresťanské korene a svoju minulosť opúšťajú samotní kresťania katolíci, zvlášť po Druhom vatikánskom koncile. Dochádza dokonca k „reinterpretácii“ evanjelií a ich prispôsobovaniu Západnej - neoliberálnej kultúre.

 

Liturgia by mala viesť k jednote a nemá byť miestom súbojov. O to sa nám treba snažiť i v tejto kaplnke, kde sa budú navzájom dopĺňať a obohacovať obidve liturgie. Zásadne odmietam stavať jednu liturgiu proti tej druhej, či misál sv. Pia V. proti misálu sv. Pavla VI.. Bolo by na škodu Cirkvi, keby sa nadšenci pre „mimoriadnu“ liturgiu pasovali za akúsi elitnú skupinu v Katolíckej cirkvi a považovali by sa za jediných pravoverných katolíkov. Na druhej strane by bolo zlé, keby sa zástancovia riadnej liturgie považovali za pokrokových katolíkov a tých druhých by považovali za skostnatelých, nemoderných, takých, ktorí nekráčajú s dobou. Množstvo veriacich bolo v posledných desaťročiach vystavené takýmto podceňovaniam a opovrhovaniam. Je čas, priviesť ich späť do spoločného domova.

 

Kríza v Cirkvi a kríza oslabovania viery je do určitej miery spojená aj s naším prístupom k liturgii. Summorum pontificum je preto potrebné aplikovať veľmi opatrne, nie ako cestu späť a budovanie múrov, ale ako dôležitý a skutočný príspevok dnešnému a budúcemu liturgickému životu Cirkvi a liturgickému hnutiu našej doby, z ktorého čerpá stále viac pravdy, dobra a lásky množstvo starších, ale i mladých veriacich katolíkov. Amen.