Vaša najdôstojnejšia Eminencia Péter Erdő, laureát ocenenia, excelencia, pán biskup, drahí moji spolubratia kňazi, vážený pán vice-premiér, predstavitelia verejného a kultúrneho života, milí hostia,

 

dostalo sa mi neľahkej úlohy, ktorá je pre mňa zároveň obrovskou cťou, predniesť laudáciu pri príležitosti ocenenia Jeho najdôstojnejšej Eminencie, kardinála Pétera Erdőa, významnej osobnosti cirkevného, kultúrneho a akademického sveta nielen doma, ale aj v zahraničí. Nachádzam sa v ťažkej situácii, keďže na rozdiel od laureáta a môjho rovesníka, som pôsobil na malých dedinských farnostiach, kým on už od mladosti stúpal najprv skrze akademické pozície, až po katedru Ostrihomského prímasa, matky a učiteľky všetkých chrámov Maďarska. Posmelila ma však skutočnosť, že ma k laureátovi viaže dlhoročná známosť a dovolím si povedať, že aj puto priateľstva, keďže - kým on vyučoval kánonické právo v Ostrihome - ja som pôsobil na druhej strane Dunaja v Štúrove. Božia prozreteľnosť napokon chcela, aby kým si jeho zvolila na Ostrihomský stolec, ja som sa stal skromným služobníkom Trnavskej arcidiecézy, tej, ktorá bola domovom prímasov Maďarska počas 300 rokov.

 

Isidor Sevilský povedal o svätom Augustínovi, že ktokoľvek by povedal, že prečítal všetky jeho diela, tak by klamal. Pri pohľade na životné dielo Jeho Eminencie sa nám právom tisne do mysle tento výrok, ktorý by sa dal aplikovať aj na jeho dielo. Významný znalec života svätého Augustína, páter Agostino Trapé, nám hovorí o jeho diele nasledovné:

 

Ten, kto chce vysvetliť túto neobvyklú skutočnosť jeho diela, nemôže sa zastaviť pri jeho prirodzených kvalitách, ktoré boli taktiež mimoriadne ako inteligencia, pamäť, fantázia, citlivosť, láska k múdrosti - tieto nevysvetľujú všetko. Je potrebné sa odvolať aj na získané morálne kvality, k spôsobu štúdia, výdrži v práci, k literárnej príprave a v nie menšej miere aj k nadprirodzeným danostiam... Augustín bol človek, ktorý nevedel, čo znamená stratiť čas: vytrvalý pracovník, ktorý vedel zužitkovať najmenšie kvapky času.

 

Dnes, keď sme znovu svedkami zla vojny, s dojatím čítame o tom, akým bol otecko pána kardinála milovníkom starých kníh a literatúry, ktorá bola počas tragických udalostí v roku 1956 zničená sovietskymi vojskami, čoho bol svedkom ako malý chlapec. Táto udalosť, ako to spomína on sám, mala dopad na jeho vášeň študenta a zberateľa starých kníh, vášeň, ktorá je o ňom známa ďaleko za hranicami. Vyviera nám z toho nádej, že i súčasné tragické udalosti môžu raz, vďaka svedectvu statočných ľudí, svojim príkladom položiť základy novej európskej kultúry, ktorá v nich bude hlboko zakorenená skrze hlboké znalosti umenia, dejín a politiky, ako aj jej kresťanských koreňov. Práve otecko pána kardinála sa venoval jeho svedomitému vzdelávaniu v katechizme, ale aj takých dielach ako je „De bello iudaico“ Jozefa Flávia.

 

Niet sa preto čomu čudovať, keď Jeho Eminenciu americký novinár Robert Monynihan radí k principiálnym európskym intelektuálom našich čias, ktorý však vyniká aj čistou a úprimnou vierou.

 

Po kňazskej vysviacke v roku 1975 študuje na Univerzite Petra Pázmánya v Budapešti teológiu, z ktorej získava licenciát a následne doktorát, po čom je poslaný na štúdiá kánonického práva do Ríma, kde obdrží doktorát z kánonického práva. Následne začne právo vyučovať v Maďarsku, v Ríme - na Pápežskej Gregoriánskej univerzite, ale aj v zámorí v Berkeley a Kalifornii. Potom pôsobí ako dekan Teologickej fakulty Univerzity Petra Pázmánya a v krátkom čase sa stáva jej rektorom. Po jeho vyvolení na biskupskú službu a vysviacke za biskupa svätým Jánom Pavlom II., najprv zastával úrad pomocného biskupa, následne sa stáva arcibiskupom a prímasom Budapeštiansko-ostrihomskej arcidiecézy a najmladším členom kardinálskeho kolégia na svete.

 

Ako prvoprijímajúce dieťa ho zrejme nenapadlo, keď prvýkrát prijímal Eucharistiu, že ten chrám sa raz stane jeho katedrálou, ako nástupcu veľkého kardinála Mindszentyho.

 

Jeho kvality biskupa, napriek mladému veku, ocenili jeho spolubratia tým, že stál 10 rokov na čele biskupskej konferencie. Ocenili ho aj v zahraničí, kde ho zvolili za predsedu Konferencie európskych biskupov, čo je pozícia, ktorú tiež zastával 10 rokov.

 

Ako som už povedal v úvode, Jeho Eminencia je podľa oficiálneho vatikánskeho životopisu autorom 25 kníh a takmer 250 odborných článkov. Nie je možné zhrnúť na tomto mieste jeho bohatú cirkevnú i akademickú činnosť, avšak už z uvedeného je zrejmé jeho obsiahle dielo. Jeho obsiahla akademická činnosť bola mimoriadnym spôsobom vyzdvihnutá aj prednedávnom, keď Pápežská Lateránska univerzita predstavila dielo reprezentujúce antológiu jeho spisov, ktoré uverejnil počas 25 - ročnej akademickej kariéry. Počas prezentácie tohto diela bolo možné počuť symfóniu chvál na dielo Jeho Eminencie z úst popredných právnikov z celého sveta.

 

Dnes sme sa tu zišli, aby za mnohé zásluhy, ktoré som len matne naznačil, bolo pánovi kardinálovi udelené mimoriadne ocenenie ďalšej osobnosti maďarského národa, Jánosa Esterházyho, ktorého 65. výročie mučeníckej smrti sme si pripomenuli počas tohto týždňa.

 

János Esterházy dal príklad nezištnej obety nielen občanom maďarskej národnosti, ale zvlášť každému kresťanovi dobrej vôle. Jeho jediným tzv. „hriechom“ bolo odsúdenie nacistických masových vrahov pod vedením Hitlera, ako aj komunistických masových vrahov pod vedením Stalina... Povedal: „Stojíme na kresťanských a národných základoch, a kríže "nilašov" nám musia byť neprijateľné tak ako kosák a kladivo  boľševikov.“ Videl, veril a vyznával, že nemravnosti a ateizmus nacistov, ktorých ideológia ničila svet, boli celkom také, ako je ateizmus a nemravnosti svet ničiacich komunistov.

 

János Esterházy bol maďarským politikom, členom Snemu Slovenskej krajiny, ktorý sa postavil 15. mája 1942 ako jediný proti zákonu, na základe ktorého sa mali zahájiť deportácie Židov. V roku 1944 pomohol stovkám Židov, Slovákov, Čechov a Poliakov pri úteku pred neprávosťou režimu. Vo svojom vlastnom dome vo Veľkom Záluží (Nyitraújlaku) skrýval množstvo Židov, masám židovských spoluobčanom zabezpečoval falošné pasy, a tak im pomohol prekročiť maďarsko-slovenskú hranicu. Nacisti ho za pomoci gestapa chytili a internovali. Počas komunistickej diktatúry bol internovaný do sovietskych gulagov, kde strávil 10 rokov a za jeho neprítomnosti ho československý komunistický režim odsúdil na trest smrti. Keď ho transportovali do Československa, trest mu „zmiernili“ na doživotie a môžeme povedať, že prešiel takmer všetkými vtedajšími komunistickými väznicami. Jeho spoluväzni, medzi ktorými boli aj biskupi, kňazi a rehoľníci, vydali o Jánosovi Esterházym tie najkrajšie svedectvá. Na vlastné uši som počul svedectvá P. Štefana Krištína CM, P. Akvinasa Gaburu OP a i. Keď mal 56 rokov, po dvanástich rokoch krutého mučenia a väzenského utrpenia, 8. marca 1957 zomiera v náručí dnes už blahoslaveného gréckokatolíckeho biskupa Mons. Vasiľa Hopku vo väznici na Mírove v Čechách. V novembri 2018 sa začal proces blahorečenia tohto mučeníka za vieru. Pokračuje od 25. marca 2019 pod vedením Krakovskej arcidiecézy, na čele s krakovským arcibiskupom Mons. Marekom Jȩdraszewským, ktorý blahorečenie inicioval priamo vo Vatikáne.

 

Napriek spomenutým skutočnostiam sa snažia osobnosť Jánosa Esterházyho dehonestovať niektorí „tiežhistorici“ a  ich postkomunistické „plátky“. Tvrdia, že bol antisemita. Je pravda, že Esterházy odsudzoval Bronšteina, Rozenfeľda, Apfelbauma, Kohna, Eisnera a Uljanova, ale každý seriózny historik a triezvo zmýšľajúci človek a najmä veriaci kresťan vie, že títo nikdy neboli a ani dnes nie sú predstaviteľmi židovského národa a našich starších bratov vo viere.

 

Je známy výrok Božieho služobníka v ktorom hovorí, „že len ten národ si zaslúži lepšiu budúcnosť a večný život, ktorý dokáže oceniť svojich velikánov, a ktorému vždy stojí pred jeho zrakom ich vzorná pracovitosť“.

 

Ctení hostia, vždy sa musíme ohliadať za takýmito veľkými ľuďmi. Skutočná veľkosť Jánosa Esterházyho sa stretávala v skutočnosti, že nikdy nepopieral svoje hodnoty a presvedčenie, vždy ostal verný svojej viere a aj tvárou v tvár smrti bol odovzdaný do Božej prozreteľnosti.

 

Dnes, keď sme sa zišli na tomto mieste, aby náš spolubrat, kardinál Erdő bol vyznamenaný ocenením - medailou Jánosa Esterházyho, ďakujeme Pánu Bohu za dary, ktorými ho Všemohúci obdaroval. Skutočnosť, že sa aj Jeho Eminencia svojim dielom zapísala medzi popredné osobnosti cirkevného a kultúrneho života nielen maďarského národa, ale aj ďaleko za hranicami krajiny, nás uprostred tejto náročnej situácie, ktorou starý kontinent prechádza, napĺňa hlbokou nádejou vo svetlejšiu budúcnosť.

 

Dovolím si, ako som začal, aj ukončiť tento príhovor slovami svätého biskupa z Hipponu, ktoré sú zároveň aj mojim prianím nášmu laureátovi tohto ocenenia:

 

„Pane, náš Bože, veríme v teba, Otca i Syna i Ducha svätého... Upriamujúc svoju pozornosť k tejto regule viery, nakoľko som len mohol a ty si mi dal schopnosti, natoľko som ťa hľadal a túžil vidieť svojím intelektom to, čo som uveril, o čom som mnoho hovoril a o čo som sa usilovne snažil. Pane, môj Bože, moja jediná nádej, vypočuj ma a daj, aby som ťa nikdy neprestal hľadať pre únavu, lež aby som neustále hľadal túžobne tvoju tvár. Daj mi silu, aby som natoľko hľadal, aby som ťa našiel skrze vždy dokonalejšie poznanie.“

 

-to abu-