Svätý Otec František sa v bratislavskej katedrále stretol s klerikmi a zasvätenými

BRATISLAVA 13. septembra 2021 - V rámci programu dnešného 2. dňa apoštolskej cesty viditeľnej hlavy Katolíckej cirkvi na Slovensko absolvoval Svätý Otec František predpoludním stretnutie s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami, seminaristami a katechétmi v Katedrále sv. Martina v Bratislave. Pred samotnými príhovormi sa Svätý Otec zastavil v krátkej modlitbe pred Svätostánkom v bočnej kaplnke, aby si uctil živého Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej.

Po tom, ako sa Svätý Otec František pomodlil pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, prešiel do presbytéria Katedrály sv. Martina, kde zaujal pripravené miesto. Nasledovalo privítanie Svätého Otca Františka, ktoré mu adresoval bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský:
 
Vaša Svätosť, dovoľte, aby som Vás čo najsrdečnejšie privítal v katedrále svätého Martina v Bratislave. Je to jedinečná česť a radosť pre nás všetkých - pre biskupov, kňazov, diakonov, zasvätených bratov a sestry, pre katechétov a katechétky, že ste prišli medzi nás, náš Svätý Otec, aby ste nás povzbudili svojou prítomnosťou a aby ste nás posilnili vo viere. Naše srdcia sú rozochvené nadšením, podobným tomu, ktoré zažili tí, ktorí pred rokmi v tejto katedrále stretli pápeža svätého Jána Pavla II. „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.” (Mt 16,18)
 
Poznáme dobre tieto slová Pána Ježiša, lebo sme ich toľko razy počuli, ale dnes tieto slová až prekvapujúco vnímame ešte zreteľnejšie: ľahšie si uvedomujeme ich zmysel, lebo dnes máme Petra medzi nami. Lebo s Vami a vo Vás dnes, Vaša Svätosť, v tejto katedrále otvárame náruč vikárovi Kristovmu, Najvyššiemu Veľkňazovi, nástupcovi svätého Petra. Vaša návšteva je pre nás nesmierne dôležitá, s takou radosťou sme na ňu čakali. Vo Vás si uvedomujeme univerzálnosť a jednotu našej matky Cirkvi. A lepšie chápeme, že aj dnes náš Pán predstavuje nám prvého z nástupcov apoštolov a zveruje mu kľúče od Kráľovstva (porov. Mt 16,19).
 
Na Slovensku vždy bola prítomná láska a úcta k Svätému Otcovi. A milujeme a ctíme si Svätého Otca Františka! Každý deň prosíme o Božiu pomoc pre Vašu službu, veľmi často aj spevom. Usilujeme sa, aby sme poznali a správne porozumeli to, čo nám Peter hovorí dnes. Kvôli tomu som veľmi šťastný, že ste tu osobne a môžeme počúvať Vaše slová priamo a zblízka. Som presvedčený, že táto skúsenosť nám pomôže, aby sme boli lepšími svedkami Evangelii gaudium, radosti z Evanjelia v súčasnom svete.
 
Svätý Otče, áno, už vo Vašej prvej encyklike, ktorú ste adresovali nám, biskupom, kňazom a diakonom, zasväteným osobám a veriacim laikom, sme si uvedomili Vašu lásku voči chudobným, voči tým, ktorí sú na perifériách, ktorí zaostali, opustení, vyradení... A práve tento pohľad sa usilujeme nanovo nadobudnúť aj s pomocou našich svätých patrónov, svätého Martina, patróna tejto katedrály, ktorý neváhal podeliť sa so svojím plášťom s chudobným človekom, hoci sám nemal toho veľa, aby sa dostatočne ochránil pred chladom. A svätý Martin v tomto chudobnom spoznal Krista.
 
Sme tu s Vami, Vaša Svätosť, sprítomňujeme všetkých zasvätených a laikov, ktorí chcú ohlasovať Evanjelium. Veľmi mnohí by Vás chceli stretnúť osobne, ale nie je možné, aby sme tu dnes boli všetci. Dovoľte, aby som vyjadril našu vďačnosť predovšetkým za to, že ste sa, aj keď máte mnoho iných povinností, rozhodli prísť k nám, aby sme Vás mohli stretnúť osobne. Prišli sme a sme tu samozrejme s našimi slabosťami, previneniami a nedokonalosťami. Ale sme tu predovšetkým ako synovia a dcéry, ktorí túžia počuť slová otca. Svätý Otče, vítam Vás zo srdca medzi nami, cíťte sa tu v našom spoločenstve ako doma.
 
Po týchto slovách bratislavského arcibiskupa metropolitu Stanislava Zvolenského sa všetkým prítomným prihovoril Svätý Otec František:
 
Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníčky, rehoľníci a seminaristi, drahí katechéti, sestry a bratia, dobrý deň!
 
Srdečne vás pozdravujem a ďakujem Mons. Stanislavovi Zvolenskému za jeho slová. Ďakujem za pozvanie, aby som sa cítil ako doma: prichádzam k vám ako váš brat, a preto sa cítim ako jeden z vás. Som tu, aby som s vami zdieľal vašu cestu, - toto je úlohou biskupa, čiže pápeža -, vaše otázky, očakávania a nádeje tejto cirkvi a tejto krajiny. A keď už hovoríme o krajine, práve som pani prezidentke povedal, že Slovensko je báseň! Zdieľanie, to  bol štýl prvej kresťanskej komunity: jednomyseľne zotrvávali na modlitbách, kráčali spoločne (porov. Sk 1,12-14). Aj sa hádali, ale kráčali spoločne.
 
To je prvá vec, ktorú potrebujeme: Cirkev, ktorá kráča spolu a prechádza po cestách života s horiacou fakľou Evanjelia. Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou, či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám. Tu v Bratislave hrad už je a je krásny. Ale Cirkev je spoločenstvo, ktoré túži pritiahnuť ku Kristovi cez radosť Evanjelia - nie je hrad; je kvasom, z ktorého sa vytvára Kráľovstvo lásky a pokoja v ceste sveta. Prosím vás, nepodľahnime pokušeniu okázalej nádhery a svetskej veľkoleposti! Cirkev musí byť pokorná ako bol pokorný Ježiš, ktorý sa zriekol všetkého (*teol.: úplné vnútorné vyprázdnenie) a stal sa chudobným, aby nás obohatil (porov. 2 Kor 8,9): prišiel, aby prebýval medzi nami a vyliečil naše zranené človečenstvo.
 
Aká krásna je pokorná cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vo vnútri - nezabudnime na to: zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí. Toto nám pomáha oslobodiť sa od zameranosti na seba samých: centrom Cirkvi ... Kto je centrom Cirkvi? To nie je Cirkev! A keď sa Cirkev pozerá len na samú seba, skončí ako žena v evanjeliu: zhrbená, hľadiaca na svoj pupok (porov. Lk 13,10-13). Stredom Cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o samých seba, o naše štruktúry či o to ako sa spoločnosť na nás pozerá.  A to nás nakoniec privedie k „teológii líčenia“... Ako sa lepšie nalíčiť...? Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí, reálneho života ľudí a položme si túto otázku: aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu? Čo očakávame od Cirkvi? Zdá sa mi dôležité snažiť sa odpovedať na tieto otázky a prichádzajú mi na um tri slová.
 
Prvé je sloboda. Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv.
 
Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň. Na to, aby ste mali skutočnú slobodu, nestačí, aby sme boli slobodní na vonkajšej rovine alebo v spoločenských štruktúrach. Sloboda nás priamo volá k zodpovednosti za svoje rozhodnutia, k rozlišovaniu, k tomu, aby sme rozvíjali životné procesy. Toto je náročné a máme z toho strach. Niekedy je jednoduchšie nenechať sa vyprovokovať konkrétnymi situáciami a kráčať ďalej tak, že opakujeme minulosť, bez srdca, bez rizika voľby: radšej sa vliecť životom a robiť to, o čom druhí rozhodujú za nás - možno dav alebo verejná mienka, alebo veci ktoré nám médiá predávajú. To nie je dobré. A dnes často robíme veci, o ktorých za nás rozhodujú médiá. A stratíte slobodu. Pripomeňme si dejiny  izraelského národa: trpeli za tyranskej vlády faraóna, boli otrokmi; potom ich Pán vyslobodil, ale na to, aby dosiahli skutočnú slobodu - nielen od nepriateľov - museli prejsť púšťou, teda namáhavou cestou. A začali premýšľať: „Neviem, či nám nebolo lepšie predtým; mali sme na jedenie aspoň cibuľu...“. Je to veľké pokušenie: radšej trochu cibule než námaha a riziko súvisiace so slobodou. To je jedno z pokušení. Včera som v rozhovore s ekumenickou skupinou spomínal Dostojevského „Veľkého inkvizítora“. Kristus sa v tajnosti vracia na zem a inkvizítor mu vyčíta, že dal ľuďom slobodu. Stačí kúsok chleba a niečoho iného; stačí kúsok chleba a niečo iné. Stále to pokušenie, pokušenie cibule. Radšej trochu cibule a chleba ako námaha a riziko slobody. Nechávam na vás, aby ste sa nad týmito vecami zamysleli.
 
Niekedy nás táto predstava ohrozuje aj v Cirkvi: radšej mať všetko vopred stanovené, zákony, ktoré treba dodržať, bezpečnosť a uniformnosť, než byť zodpovední a dospelí kresťania, ktorí myslia, pýtajú sa vlastného svedomia a vedia aj spochybniť svoje predstavy. Mať všetko regulované je začiatkom kazuistickej morálky. V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa. Bezpečná egyptská cibuľa je pohodlnejšia ako neznáme púšte. Avšak Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody - aj v duchovnom živote - hrozí to, že sa stane rigidnou a zatvorenou. Niektorí sú na to možno zvyknutí; ale mnohých iných - najmä v mladších generáciách - neláka ponuka viery ktorá im nenechá vnútornú slobodu, nepriťahuje ich Cirkev, kde musia všetci rovnako myslieť a slepo poslúchať.
 
Moji drahí, nebojte sa formovať ľudí tak, aby mali zrelý a slobodný vzťah k Bohu. Dôležitý je tento vzťah. Budeme mať možno pocit, že nemáme všetko pod kontrolou a že strácame silu a autoritu, ale Kristova cirkev nechce ovládať svedomie a obsadiť miesta; chce byť „fontánou“ nádeje v živote ľudí. Je to riziko. Je to výzva. Hovorím to predovšetkým pastierom: vy vykonávate službu v krajine, kde sa mnohé veci rýchlo zmenili a kde sa spustili mnohé demokratické procesy - ale sloboda je ešte stále krehká. Je krehkou predovšetkým v srdci a v mysli ľudí. Preto vás povzbudzujem, aby ste ich formovali k slobode od rigidnej religiozity. Vyjsť z tohto a nechajte ich rásť v slobode! Nech sa nik necíti utláčaný, ale každý nech má možnosť objaviť slobodu Evanjelia a postupne vstúpiť do vzťahu s Bohom; a to s dôverou človeka, ktorý vie, že pred Ním si môže niesť svoj príbeh a svoje rany bez strachu a bez pretvárok, bez starostí o to, aby sme museli obhájiť svoj obraz. Aby sme dokázali povedať: „Som hriešnik“, ale aby sme to povedali úprimne, nie aby sme sa bili do pŕs a ďalej verili, že sme spravodliví. Sloboda. Nech je evanjeliová zvesť oslobodzujúca a nikdy nie utláčajúca. A nech je Cirkev znakom slobody a prijatia!
 
Som si istý, že sa nikdy nedozvieme, odkiaľ to pochádza. Poviem vám niečo, čo sa stalo pred nejakým časom. Ide o list od biskupa, v ktorom hovorí o nunciovi. Povedal: „No, boli sme 400 rokov pod Turkami a trpeli sme. Potom 50 rokov pod komunistami a trpeli sme. Ale sedem rokov s týmto nunciom bolo horších ako obe tieto veci!“ Niekedy sa sám seba pýtam: koľko ľudí môže povedať to isté o svojom biskupovi alebo farárovi? Koľko ľudí? Nie, bez slobody, bez otcovstva to nejde.
 
Druhé slovo, prvé bolo sloboda - tvorivosť. Ste deťmi veľkej tradície. Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou Evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami sú rozdielne. Cesty sú všetky rozdielne. Cyril a Metod kráčali spolu po týchto končinách európskeho kontinentu a zapálení túžbou po ohlasovaní evanjelia vymysleli novú abecedu, aby mohli preložiť Bibliu, liturgické texty a kresťanskú náuku. Tak sa stali apoštolmi inkulturácie viery tu u vás. Vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu s ktorým sa stretali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru. Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko? Pýtam sa. Nie je snáď toto najurgentnejšou úlohou Cirkvi pri dnešných európskych národoch: vymyslieť nové „abecedy“, aby zvestovala vieru? V pozadí máme bohatú kresťanskú tradíciu. V mysli mnohých ľudí je žiaľ táto tradícia dnes len v spomienkach na minulosť, ktorá už nehovorí a neposkytuje orientáciu pri životných rozhodnutiach. Zoči voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať zlý svet. Potrebujeme tvorivosť Evanjelia. Dajme pozor! Evanjelium ešte nie je uzavreté, je otvorené! Je v platnosti, je v platnosti, pokračuje. Spomeňme si na tých mužov, ktorí chceli priniesť ochrnutého človeka až k Ježišovi, ale nebolo miesta ani predo dvermi. Odkryli strechu a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý (porov. Mk 2,1-5). Boli tvoriví! Tvárou v tvár ťažkostiam - „Ale ako to urobíme? .... Ach, urobme to!“ - tvárou v tvár generácii, ktorá možno neverí, ktorá stratila zmysel pre vieru, alebo ktorá zredukovala vieru na zvyk či viac-menej prijateľnú kultúru, skúsme otvoriť dieru a byť kreatívni! Sloboda, kreativita... Aké krásne, keď vieme nájsť nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie Evanjelia! A my si môžeme pomôcť ľudskou tvorivosťou, každý z nás má aj túto možnosť, ale veľkým kreatívcom je Duch Svätý! On je ten, kto nás nabáda k tvorivosti! Ak svojím kázaním a svojou pastoráciou už nedokážeme vojsť dnu bežnou cestou, snažme sa otvoriť iné priestory; skúsme inými cestami.
 
A tu urobím jednu zátvorku. Kázanie. Ktosi mi povedal, že v „Evangelii gaudium“ som sa príliš zastavil pri homílii, pretože je to jeden z problémov tejto doby. Áno, homília nie je sviatosť, ako tvrdili niektorí protestanti, ale je to svätenina! Nie je pôstnym kázaním, nie, je to niečo iné. Je v srdci eucharistie. A myslite na veriacich, ktorí musia počúvať homílie trvajúce 40 minút, 50 minút, na témy, ktorým nerozumejú, ktoré sa ich nedotýkajú... Prosím vás, kňazi a biskupi, dobre si premyslite, ako pripraviť homíliu, ako ju urobiť, aby ste mali kontakt s ľuďmi a aby sa nechali inšpirovať biblickým textom. Homília by zvyčajne nemala byť dlhšia ako desať minút, pretože ľudia po ôsmich minútach strácajú pozornosť, s výnimkou ak je veľmi zaujímavá. Čas by však mal byť 10-15 minút, nie viac. Jeden môj profesor homiletiky hovorieval, že homília musí mať vnútornú súdržnosť: myšlienku, obraz a cit; aby ľudia odchádzali s myšlienkou, obrazom a niečím, čo pohlo ich srdce. Tak jednoduché je ohlasovanie evanjelia! A tak kázal, že Ježiš berie vtáky, berie polia, berie toto... konkrétne veci, ale aby ľudia rozumeli. Prepáčte, ak sa k tomu vrátim, ale znepokojuje ma to... [potlesk] Dovolím si zlomyseľnosť: potlesk začali rehoľné sestry, ktoré sú obeťami našich homílií!
 
Cyril a Metod otvorili túto novú kreativitu, tak urobili a hovoria nám toto: Evanjelium nemôže rásť, pokiaľ nie je zakorenené v kultúre národa, t.j. v jeho symboloch, otázkach, slovách a postojoch. Obaja bratia museli čeliť mnohým prekážkam a boli prenasledovaní. Veď to viete. Boli obvinení z herézy, lebo sa opovážili prekladať jazyk viery. Toto je ideológia, ktorá sa rodí z pokušenia mať veci uniformné. Za snahou chcieť byť uniformný sa skrýva ideológia. Evanjelizácia je však procesom inkulturácie: je úrodným semenom novosti; je novosťou Ducha, ktorý všetko obnovuje. „Roľník seje,“ povie Ježiš, „potom ide domov a spí". On nevstáva, aby videl, či rastie, či klíči... To Boh dáva rast. V tomto zmysle život príliš nekontrolujte: nechajte život rásť, ako to robili Cyril a Metod. Je na nás, aby sme dobre zasiali a starali sa oň ako otcovia. Roľník sa stará, ale nechodí každý deň na kontrolu, aby videl, ako rastie. Ak to robí, zabije rastlinu.
 
Sloboda, kreativita a napokon, dialóg. Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá ponoriac sa do dejín a kultúry, je tiež Cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom - s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú „naši ľudia“; s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania; a tiež s tými, ktorí neveria. Nie je selektívny, nie je to dialóg s malou skupinou, ale so všetkými: s veriacimi, s tými, ktorí sa usilujú o svätosť, s vlažnými a s neveriacimi. Hovorí s každým. Je to Cirkev, ktorá - podľa príkladu Cyrila a Metoda - pevne spája Východ a Západ, s ich rozličnými tradíciami a citlivosťou. Je to spoločenstvo, ktoré zvestovaním Evanjelia lásky vytvára spoločenstvo, priateľstvo a dialóg medzi veriacimi, medzi rôznymi vierovyznaniami a medzi národmi.
 
Jednota, spoločenstvo a dialóg sú vždy krehké, najmä vtedy, keď máme za sebou bolestné dejiny, ktoré zanechali jazvy. Spomienky na zranenia môžu nechať skĺznuť k zatrpknutosti, nedôvere, ba aj opovrhnutiu; a podnecujú nás, aby sme sa oddeľovali ohradami od tých, ktorí sú iní ako my. Rany však môžu byť aj priechodmi či otvormi, cez ktoré napodobňujúc rany nášho Pána umožňujú priechodu Božieho milosrdenstva. Jeho milosti, ktorá mení životy a robí z nás šíriteľov pokoja a zmierenia. Viem, že máte príslovie: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“. Toto nás inšpiruje. Je to veľmi evanjeliové! Je to Ježišova výzva, aby sme prerušili začarovaný a ničivý kruh násilia, aby sme nastavili druhé líce tomu kto udiera, aby sme dobrom premáhali zlo (porov. Rim 12,21). Zaujala ma jedna udalosť zo života kardinála Korca. Bol to jezuitský kardinál, bol prenasledovaný režimom, uväznený a nútený tvrdo pracovať, až ochorel. Keď prišiel do Ríma pri príležitosti Jubilea v roku 2000, išiel do katakomb, zapálil sviečku za svojich prenasledovateľov a prosil pre nich o milosrdenstvo. Toto je Evanjelium! Toto je Evanjelium! Rastie v živote a v dejinách skrze pokornú lásku, skrze trpezlivú lásku.
 
Drahé a drahí, som Bohu vďačný za to, že som tu s vami; a ďakujem vám zo srdca za to, čo robíte, i za to, čím ste a za to, čo urobíte inšpirovaní touto homíliou, ktorá je zároveň semienkom, ktoré zasievam... Uvidíme, či rastliny vyrastú! Prajem vám, aby ste naďalej kráčali cestou evanjeliovej slobody, v tvorivosti viery a v dialógu, ktorý vyviera z Božieho milosrdenstva. Boh nás stvoril ako bratov a sestry a volá nás k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja a svornosti. Zo srdca vás žehnám. A, prosím vás, modlite sa za mňa. Ďakujem!
 
Po skončení príhovoru Svätý Otec František udelil všetkým prítomným svoje apoštolské požehnanie. Následne ho pozdravili všetci prítomní biskupi a urobili si so Svätým Otcom spoločnú fotografiu. Svätému Otcovi potom niektorí z klerikov a zasvätených priniesli dary, napr. predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených (KVRPS) P. Václav Hypius, CSsR a zástupkyňa predsedu sr. Agnesa Jenčíková, CJ priniesli v mene zasvätených pápežovi Františkovi dva symbolické dary. Prvý je kamenný kríž - symbol tzv. Barbarskej noci, ktorej 70. výročie sme si pripomenuli minulý rok. Vtedajšia štátna moc v roku 1950 napadla a zlikvidovala mužské a neskôr aj ženské kláštory a rehoľníkov internovala do sústreďovacích kláštorov. Druhý dar dopĺňa ten prvý - jednoduchá svieca, ktorá predstavuje symbol života, svetlo, ktoré stále horí. Výška sviece je 32 cm a pochádza z dielne Komunity Blahoslavenstiev. Na zadnej strane sviece sú aktuálne čísla, ktoré vyjadrujú dnešnú realitu zasväteného života na Slovensku: viac ako 2.700 zasvätených, ktorí žijú v 44 ženských a 28 mužských reholiach.
 
Svätý Otec František po skončení stretnutia opúšťal katedrálu žehnajúc a podávajúc si ruku s prítomnými. Pred katedrálou nenasadol ihneď do auta, ale sa prešiel okolo zhromaždených, ktorí sa do katedrály nedostali, aby ich pozdravil a  požehnal aj im.
 
V rámci programu 2. dňa apoštolskej cesty viditeľnej hlavy Katolíckej cirkvi na Slovensko absolvoval Svätý Otec František predpoludním okrem stretnutia s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami, seminaristami a katechétmi v Katedrále sv. Martina v Bratislave aj oficiálnu návštevu prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej v jej sídle - Grasalkovičovom paláci na Hodžovom námestí. Popoludní smerovali kroky pápeža na súkromnú návštevu Centra Misionárok lásky pre chudobných „Betlehem“ v bratislavskej Petržalke, po ktorej sa stretol aj so židovskou komunitou na Rybnom námestí, kde kedysi stála synagóga. Program 2. dňa svojej apoštolskej návštevy na Slovensku zavŕšil Svätý Otec František stretnutím s predsedom NR SR Borisom Kollárom a premiérom SR Eduardom Hegerom na Apoštolskej nunciatúre.
 
Dušan Kolenčík / tkkbs.sk
 
facebook sharing button Zdieľaj
Svätý Otec František sa v bratislavskej katedrále stretol s klerikmi a zasvätenými

Mons. Stanislav Zvolenský víta pápeža Františka v Katedrále sv. Martina v Bratislave. (Foto: TASR/TK KBS/Michal Svítok)

SPRÁVY

 

NOVINKY