Pripomíname si výročie vysviacky biskupov Pásztora, Gábriša a Feranca

BRATISLAVA/NITRA 3. marca 2021 - Pripomíname si výročie biskupskej vysviacky troch slovenských biskupov. Konala sa 3. marca 1973 v Nitre. Pri tejto príležitosti prinášame text kňaza Daniela Diana, ktorý spracoval k výročiu pre Duchovný pastier.

Vysviacke predchádzala dlhá aktivita Svätej stolice za menovanie nových biskupov, ale predstavitelia štátu, zodpovední za vzťahy medzi Cirkvou a štátom, brzdili rokovania, kládli nesplniteľné podmienky na menovanie biskupov. Až koncom roka 1972 sa ukazovalo, že Vatikán bude môcť vymenovať niekoľkých biskupov. Vo februári 1973 sa Cirkev na Slovensku dočkala menovania troch biskupov. A tak sa v tlači objavila správa, ktorú zverejnil aj Duchovný pastier: „Výsledkom dohody vlády našej Československej socialistickej republiky so Svätou stolicou bolo menovanie štyroch biskupov, a to pre arcidiecézu olomouckú, diecézu banskobystrickú, diecézu nitriansku a Apoštolskú administratúru Trnavskú. Za biskupa – apoštolského administrátora olomouckého bol menovaný Jozef Vrana. Za diecézneho biskupa banskobystrického Jozef Feranec, za diecézneho biskupa nitrianskeho Ján Pásztor a za biskupa – apoštolského administrátora Apoštolskej administratúry Trnavskej Július Gábriš.“
 
Traja biskupi pre Slovensko a jeden pre Moravu. Ich biskupská konsekrácia sa uskutočnila na dvoch miestach: v Olomouci a Nitre. Nitra sa 3. marca 1973 stala opäť svedkom biskupskej konsekrácie troch nových slovenských biskupov, ako to bolo aj vo februári 1921. Rozdiel však bol veľký. Kým v roku 1921 sa konala konsekrácia nových troch slovenských biskupov v čase slobody Cirkvi a nádeje na nové menovania biskupov, konsekrácia v roku 1973 sa odohrávala v čase silnej normalizácie pomerov v štáte po okupácii republiky v r. 1968 vojskami Varšavskej zmluvy, v čase zosilneného boja proti Cirkvi a v stupňujúcej sa snahe štátu podriadiť si Cirkev. V čase boja proti podzemným hnutiam, ktoré vznikli ako prejav radikálneho odporu proti snahe KSČ zlikvidovať Cirkev alebo maximálne obmedziť jej vplyv. V čase biskupskej konsekrácie bola v Nitre vyhlásená karanténa, v snahe zabrániť veriacim v príchode na biskupskú konsekráciu. Napriek tomu prišlo množstvo ľudí, ktorí dokázali počas celého obradu biskupskej vysviacky stáť na nádvorí pred katedrálou, pretože do katedrály neboli vpustení.
 
Menovanie nových biskupov bolo ohrozené skutočnosťou, že kandidát Ján Pásztor požiadal pápeža Pavla VI., aby z osobných dôvodov ustúpil od jeho menovania. Vláda vyhlásila, že ak nebude Ján Pásztor menovaný za nitrianskeho biskupa, nebudú ani iné menovania. Ján Pásztor potom na želanie pápeža menovanie prijal, hoci neskôr vo svojom živote pocítil problémy, ktoré vzišli z tohto menovania.
 
Mons. ThDr. JUDr. Ján Pásztor sa narodil 27. januára 1912 v Prievidzi. Po štúdiách na Karlovej univerzite v Prahe bol 30. septembra 1934 vysvätený za kňaza. Kaplánom bol v Sládečkovciach, v Bytči a Trenčíne. V roku 1937 získal doktorát z teológie na Karlovej univerzite v Prahe a roku 1942 doktorát práv na Komenského univerzite v Bratislave. Bol profesorom náboženstva na gymnáziu v Žiline, neskôr farárom v Dubnici. Po roku 1950 bol internovaný v Močenku v biskupskom letnom sídle s mnohými inými kňazmi, po prepustení bol ustanovený za administrátora farnosti v Jasenici a od r. 1954 bol správcom fary v Nitre-Dolnom meste. Stal sa riaditeľom kancelárie biskupského úradu a náhradným generálnym vikárom. V roku 1961 musel z Nitry odísť a bol menovaný za správcu farnosti v Púchove I. V roku 1965 si ho biskup Eduard Nécsey zvolil za svojho generálneho vikára a menoval ho za sídelného kanonika nitrianskej katedrálnej kapituly. Po smrti biskupa bol v júni 1968 kapitulou zvolený za kapitulného vikára. Pápež Pavol VI. ho menoval za konzultora rímskej komisie pre revíziu Kódexu cirkevného práva. Tesne pred svojou smrťou ho Róbert Pobožný vymenoval za výkonného predsedu Slovenskej liturgickej komisie (SLK), lebo štátna správa nedovolila túto úlohu vykonávať spišskému kapitulnému vikárovi Dr. Jozefovi Ligošovi. Mons. Ján Pásztor naplno rozvinul svoju liturgickú činnosť po svojej vysviacke za biskupa ako riadny predseda SLK. Ako predseda SLK si za svojich spolupracovníkov vybral ľudí, pre ktorých nežiadal štátny súhlas a ani oficiálne nezvolával zasadnutia SLK, hoci mu to úrady často vyčítali. Robil to preto, lebo na úradných schôdzach musel byť vždy prítomný štátny zmocnenec z Cirkevného úradu. Práve vďaka nemu mala Cirkev na Slovensku liturgické knihy precízne preložené a veľmi rýchlo v rukách. Za jeho účinkovania vyšli tieto liturgické knihy: Obrad krstu a sobáša (1976), Obrad pomazania chorých (1976), Obrad birmovania (1976), Pohrebné obrady (1976), Obrad pokánia (1977), Rímsky pontifikál (1981), séria lekcionárov I. (1978), II. (1979), III. (1981), IV. (1981), V. (1983) a Rímsky misál (1980). Dožil sa aj vydania dvoch zväzkov Liturgie hodín, na ktorej mu veľmi záležalo. Prvý zväzok v r. 1986, druhý v r. 1988. Aj tretí zväzok posielal na schválenie do Ríma, ale jeho vydania sa už nedožil. Čo sa týka jeho vzťahu k PIT, bol to vzťah vynútený a po návrate z návštevy ad limina v r. 1982 a vydaní dokumentu Quidam episcopi Posvätnou kongregáciou pre klérus 8. marca 1982, komentára k prehláseniu a výslovnému vyjadreniu kardinála Silvia Oddiho, ktorý na otázku kardinála Františka Tomáška, či sa uvedený zákaz vzťahuje aj na ZKD PIT,  odpovedal kladne, nitriansky biskup viac na zasadnutia tejto organizácie nechodil. V katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre na Zelený štvrtok v tom istom roku pri omši svätenia olejov vyhlásil pred zhromaždenými kňazmi: „Počuli ste, máte svoje svedomie, konajme tak, ako nám to svedomie vo vzťahu k dokumentom Svätej stolice káže.“ Vzhľadom na svoj vek (v r. 1987 dovŕšil 75 rokov a v zmysle platného Kódexu kánonického práva kán 401 § 1) a zdravotný stav zamýšľal utiahnuť sa do ústrania, ale prv ako bola jeho abdikácia prijatá, zomrel v biskupskej rezidencii 8. novembra 1988. Pochovaný je v katedrálnej biskupskej krypte po boku svojich veľkých predchodcov na nitrianskom biskupskom stolci: Karola Kmeťka a Eduarda Nécseya. Pravdivo zhodnotiť jeho život a rozobrať jeho prínos pre katolícku Cirkev bude úlohou historikov, ktorí budú musieť vziať do úvahy okolnosti v akých žil a pôsobil tento vzdelanec, liturgista a kánonista a najmä biskup najstaršej diecézy v strednej Európe.
 
Mons. RNDr. Július Gábriš, prepošt prepozitúry Blahoslavenej Panny Márie v Novom Meste nad Váhom, apoštolský administrátor Trnavský, od r. 1978 apoštolský administrátor Trnavskej diecézy, arcibiskup in memoriam. Biskup Július Gábriš sa narodil 5. decembra 1913 v Tesároch nad Žitavou (teraz Tesárske Mlyňany). Po štúdiách bol za kňaza vysvätený 26. júna 1938 v Bratislave. Ako kaplán pôsobil v Tekovských Šarluhách, v Holíči a Stupave. Od r. 1941 bol správcom fary v Banke pri Piešťanoch, diplomovaným profesorom náboženstva, profesorom na gymnáziu v Trnave a od r. 1943 diplomovaným profesorom dejepisu a zemepisu. V roku 1944 bol promovaný na doktora prírodných vied. Od r. 1948 sa stal prosynodálnym sudcom. Od r. 1951 bol správcom farnosti v Jablonici a neskôr okresným dekanom dištriktu Senica. Od roku 1962 bol správcom prepozitúry Blahoslavenej Panny Márie v Novom Meste nad Váhom a okresným dekanom dištriktu Nové Mesto nad Váhom. V roku 1968 ho biskup ThDr. Ambróz Lazík vymenoval za generálneho vikára a v tom istom roku za infulovaného prepošta prepozitúry Panny Márie v Novom Meste nad Váhom.[8] V apríli 1969, po smrti biskupa ThDr. Ambróza Lazíka, apoštolského administrátora apoštolskej administratúry Trnavskej, bol menovaný Svätou stolicou za ordinára s právami rezidenciálneho biskupa. V súlade s týmto menovaním sa stal Veľkým kancelárom RK CMBF v Bratislave. Vo februári 1973 bol nominovaný za biskupa – apoštolského administrátora apoštolskej administratúry Trnavskej a titulárneho biskupa dekoriánskeho. Biskupskú konsekráciu prijal v starobylom katedrálnom chráme sv. Emeráma na nitrianskom hrade z rúk arcibiskupa Agostina Casarolliho, zvláštneho delegáta pápeža Pavla VI., spolu s Mons. Jánom Pásztorom a Mons. Jozefom Ferancom. Pastoračná činnosť biskupa Júliusa Gábriša bola veľmi náročná a ťažká. Bol nielen biskupom na národnostne zmiešanom území, ale aj zápasil s veľkým nedostatkom kňazov nielen pre slovenské farnosti apoštolskej administratúry (neskôr arcidiecézy), no aj pre maďarské farnosti. Apoštolská administratúra Trnavská bola čo do počtu farností najväčším cirkevnoprávnym územím na Slovensku. Vzhľadom na skutočnosť, že nadviazal úzke vzťahy s apoštolským administrátorom pražským, neskorším arcibiskupom a kardinálom ThDr. Františkom Tomáškom, začal zo strany štátnej správy pociťovať nátlak, ktorý sa veľmi výrazne prejavil v tom, že do jediného seminára na Slovensku prijímali najnižší počet bohoslovcov. Je takmer paradoxné, že aj napriek svojej neustále sa zhoršujúcej chorobe, bol biskup na Slovensku čoraz populárnejší a stával sa pomaly symbolom odboja proti komunistickej zvôli. Zvlášť svojimi hlboko fundovanými kázňami vedel strhnúť davy ľudí, najviac na púťach v národnej svätyni Sedembolestnej v bazilike v Šaštíne. Jeho čoraz tvrdší postoj k vládnej moci, ktorá sa snažila potlačiť aj tie najelementárnejšie náboženské práva a slobody, bol dôvodom pre to, že aj keď 30. decembra 1977 pápež Pavol VI. vydal dve buly: Praescriptionum sacrosancti (o povýšení apoštolskej administratúry Trnavskej na diecézu a zároveň arcidiecézu – metropolitné sídlo, ktorému boli ako sufragánne diecézy podriadené diecézy: Nitrianska, Banskobystrická, Rožňavská, Košická a Spišská (Biskupstvo Prešovské ostáva naďalej podriadené Svätej stolici, ale ordinár diecézy má právo podieľať sa na práci v rámci Slovenskej cirkevnej provincie), nebol biskup Gábriš menovaný za arcibiskupa – metropolitu. Po vydaní vyhlásenia Quidam episcopi sa jeho tvrdý postoj k vládnej moci ešte väčšmi prehĺbil a jeho postavenie medzi ľuďmi upevnilo. V posledných rokoch sa jeho zdravotný stav prudko zhoršoval, biskup začal strácať zrak, čoraz menej mohol vykonávať svoje apoštolské poslanie a viac sa zdržiaval vo svojej vile v Piešťanoch. Napriek tomu nestrácal kontakt s dianím v Cirkvi a svojou diecézou. Najmä v jubilejnom roku sv. Metoda (1985) sa tešil veľkej pozornosti a priazni veriacich, čo sa prejavilo na kňazskej púti za účasti biskupov a ordinárov z celej ČSSR na Velehrade v apríli 1985 a potom na celonárodných oslavách 5. júla 1985 taktiež na Velehrade za účasti štátneho sekretára Vatikánu kardinála Agostina Casarolliho. Na pamätnej púti v Šaštíne v septembri toho istého roku akoby chcel verejne uzavrieť svoj život a zreteľne dať najavo, že si uvedomuje svoj blížiaci sa odchod z toho sveta. Jeho kázeň vyvolala veľký ohlas po celom Slovensku. Biskup sa potom už len veľmi ťažko mohol pohybovať, až prišiel rok 1987 a s ním obdobie veľkého utrpenia jeho života a 13. november – začiatok novény k Panne Márii Trnavskej, ktorú tak veľmi miloval a uctieval – deň, v ktorom sa rozlúčil s týmto svetom. Do trnavského Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa sa prišli so zosnulým arcipastierom rozlúčiť tisíce veriacich a bola to veľká manifestácia viery. Svätú stolicu zastupoval arcibiskup Achille Silvestrini, tajomník Rady pre verejné záležitosti Cirkvi, osobitný nuncius arcibiskup Francesco Colasuonno, emeritný arcibiskup viedenský kardinál Franz König, viedenský arcibiskup Hans Hermann Groer, pražský arcibiskup kardinál František Tomášek, nitriansky biskup Ján Pásztor, banskobystrický biskup Jozef Feranec, olomoucký apoštolský administrátor biskup Jozef Vrána, ordinári slovenských diecéz a množstvo kňazov, rehoľníkov a rehoľníčiek, zástupcovia nekatolíckych cirkví, predstavitelia štátu a nechýbali ani štátom neuznaní biskupi Karel Otčenášek, Ján Ch. Korec a Peter Dubovský. Veľkú pozornosť vyvolal sústrastný telegram Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý urobil niečo nezvyčajné: vymenoval biskupa Júliusa Gábriša posmrtne – za titulárneho arcibiskupa in memoriam. Toto vyznačenie sa nechápalo a nechápe iba ako nejaká zdvorilostná pozornosť, ale ako výrazné ocenenie práce zosnulého biskupa – in memoriam tit. arcibiskupa.
 
Mons. ThDr. h. c. Jozef Feranec, posledný a dodnes žijúci biskup z trojice menovaných v r. 1973. Narodil sa 14. marca 1910 v Pobedíme  a na kňaza bol ordinovaný 18. decembra 1932. Pôsobil ako kaplán v Detvianskej Hute, Trubíne a vo Zvolene. Od r. 1938 bol profesorom náboženstva a latinčiny vo Zvolene a správcom farnosti Zvolen. V roku 1946 bol správcom farnosti v Koši, od roku 1948 znovu vo Zvolene a od roku 1952 v Partizánskom. V roku 1958 sa stáva správcom farnosti v Slovenskom Pravne a v roku 1965 v Kláštore pod Znievom. Od roku 1970 je správcom farnosti v Martine, kde ho zastihlo aj menovanie za banskobystrického biskupa. Ako vekom najstarší bol zvolený za predsedu Zboru ordinárov Slovenska (ZOS) a túto úlohu zastával až do februára 1990, kedy správu diecézy prebral novovymenovaný banskobystrický biskup Mons. Rudolf Baláž. Hodnotiť život a dielo biskupa Jozefa Feranca je veľmi problematické. Keď jeho život hodnotil pri príležitosti jeho 75. narodenín Emanuel Schubert, veľprepošt sídelnej banskobystrickej kapituly v Duchovnom pastierovi v marci 1985, urobil to slovami: „Mons. Jozef Feranec sa rozhodol riadiť biskupstvo v duchu hesla: PAX, BONUM SUPER OMNIA CARITAS!... Má vzácne porozumenie pre ľudí, má súcitnú zhovievavosť voči každému človekovi. Je si dobre vedomý toho, že naozaj ľudský svet nemožno vybudovať iba kázaním, ale len vtedy, keď budú všetci spoločnými silami utvárať skutočne ľudský život. ... Biskup Feranec nikdy nad nikým nelámal palicu. ... Patrí k jeho životnej múdrosti – nepremeškať daný okamih, využiť danú situáciu!“ Je isté, že v jeho konaní treba vidieť snahu o riešenie neľahkej situácie Cirkvi na Slovensku, ale je otázne, či to bola správna cesta. Najmä, keď mu štátna správa udelila jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Rad republiky. Mnoho kňazov bolo práve v polovici osemdesiatych rokov prenasledovaných, šikanovaných, tajne vysvätený biskup Korec predvolávaný na výsluchy na ŠtB, biskup Dubovský obmedzovaný vo výkone biskupskej služby a pod. Veľmi pozorne bude treba zhodnotiť jeho činnosť v PIT, keďže po roku 1982 bol jediným biskupom zo Slovenska, ktorý nerešpektoval rozhodnutie dekrétu Kongregácie pre klérus Quidam episcopi. Nie je však možné pripísať mu zlý úmysel, len azda mienku, že rokovanie a ukázanie dobrej vôle je schodnejšia cesta na dosiahnutie akéhosi kompromisu vo vzťahu štát a Cirkev než cesta odporu. Do akej miery to mohlo platiť, musia zhodnotiť historici.  Daniel Dian in Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život 2013, číslo 3.
 
-
Pramene:
Duchovný pastier, 48 (1973), č. 3, s. 145.
Osobné svedectvo autora tejto práce. Dr. Ján Pásztor toto povedal autorovi v predvečer biskupskej konsekrácie. Autor bol v tom čase poslucháčom 2. ročníka CMBF v Bratislave.
Schematizmus slovenských katolíckych diecéz. SSV Trnava v CN Bratislava, s. 265 a 319.
V. MALÝ: K nedožitým narodeninám Mons. Jána Pásztora. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život, roč. 78 (1997), SSV Trnava, č. 1, s. 31. 
Svedectvo autora tejto práce.
Kódex kánonického práva. Konferencia biskupov Slovenska a Spolok sv. Vojtecha 1996, s. 151.
DIAN, D.: Pastorálna tematika na stránkach Duchovného pastiera. KUL Lublin 1997, s. 20 – 24.
DIAN, D., KRIŠTOF, J.: Výročia – Január, Február 2012. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV 2012, r. 93, č. 1 – 2, s. 2.  
DIAN, D.: Biskup Ján Pásztor a liturgická obnova na Slovensku. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV 2012, r. 93, č. 1 – 2, s. 97 – 116.   
Schematizmus slovenských katolíckych diecéz. SSV v CN Bratislava 1978, s. 113.
Duchovný pastier, roč. 48 (1973), č. 3, s. 145.
Duchovný pastier, 59 (1978), , s. 297 a 298.
Š. ŠMÁLIK: Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku.  Bratislava 1996, s. 70. 
DIAN, D., KRIŠTOF, J.:  Výročia – november 2012. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV 2012, r. 93, č. 9, s. 462.
Duchovný pastier, 69 (1988), č. 2, s. 57 – 59.
Schematizmus slovenských katolíckych diecéz. SSV Trnava v CN Bratislava 1978, s. 190. 
E. SCHUBERT: Náš jubilant. In: Duchovný pastier, mesačník katolíckeho duchovenstva, roč. 66 (1985). SSV Trnava v CN Bratislava, č. 3, s. 102 – 103. 
Š. ŠMÁLIK: Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku. Bratislava 1996, s. 94.
 
Zdroj: tkkbs.sk
 
Pripomíname si výročie vysviacky biskupov Pásztora, Gábriša a Feranca

Ilustračná snímka. (Foto: Peter Zimen)

SPRÁVY

 

NOVINKY