Predseda Konferencie biskupov Poľska Mons. Stanisław Gądecki kázal v Nitre

NITRA 8. júla 2021 - V pondelok 5. júla sa poznaňský arcibiskup, metropolita a predseda Konferencie biskupov Poľska Mons. Stanisław Gądecki ako hlavný celebrant slávnostnej svätej omše na Cyrilometodskej národnej púti prihovoril veriacim prítomným na Svätoplukovom námestí v Nitre a pred televíznymi obrazovkami RTVS na celom Slovensku homíliou "Rovní apoštolom, Učitelia Slovanov". Prepis homílie uverejňujeme v plnom znení.

 
Ó, krásne svetlá otčiny,
slovanským kmeňom milené,
vás, bratia, pozdravujeme
a piesňou chváliť ideme.
 
(z hymnu Liturgie hodín na slávnosť sv. Cyrila a Metoda)
 
 
Vaša Excelencia, otec biskup Viliam,
Vaše Excelencie, otcovia arcibiskupi a biskupi,
vážený pán premiér a predstavitelia Nitrianskeho kraja i mesta Nitry,
drahí kňazi, zasvätené osoby,
drahí veriaci, bratia a sestry,
 
dnes slávime sviatok svätých Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy. Ich život je nám pomerne známy zo životopisov, ktoré sú veľmi cenné, keďže vznikli krátko po ich smrti (Život Konštantína-Cyrila/okolo roku 875/ a Život Metoda /okolo roku 890/). Ich apoštolské pôsobenie bolo neobyčajne rozsiahle a zahŕňalo územie dnešného Grécka, Turecka, Krymu, Bulharska, Maďarska a tiež – čo je z nášho pohľadu dôležitejšie – Veľkomoravského štátu.
 
1. SOLÚNSKI BRATIA
 
Tento štát vznikol začiatkom 9. storočia na území dnešnej Moravy. Vládla v ňom dynastia Mojmírovcov, ktorých prvým známym reprezentantom bol Mojmír I. (cca 820-830 až 846). Prvá zmienka o veľkomoravskom štáte sa týka pripojenia Nitrianskeho kniežatstva k nemu (okolo roku 833, patrón Regensburgu, sv. Emerám).
 
Veľkomoravský vládca sa rozhodol vo svojom štáte zaviesť kresťanstvo v západnom obrade. Prvé kresťanské misie teda viedli duchovní z Regensburgu, Pasova, Salzburgu a Aquileie. A tak na Veľkej Morave bolo kresťanstvo prijaté v roku 831 pravdepodobne prostredníctvom Pasovského biskupstva.
 
Po smrti Mojmíra I. v roku 846 ho na moravskom tróne vystriedal jeho synovec Rastislav (846–870). Toto knieža sa usilovalo o vytvorenie cirkevných štruktúr priamo závislých na Apoštolskom stolci, no pápež Mikuláš I. jeho úsilie oddialil s tým, že nechcel znižovať práva salzburských arcibiskupov v oblasti misijných aktivít na Veľkej Morave.
 
Rastislav sa teda obrátil na Byzantskú ríšu. A tak v roku 863 predostrel cisárovi Michalovi III. žiadosť, v ktorej ho prosil o poslanie misionárov ovládajúcich slovanský jazyk. „Naši ľudia  - písal - pohanstvo zanechali a kresťanského zákona sa pridržiavajú, ale nemáme takého učiteľa, ktorý by v našom vlastnom jazyku pravú kresťanskú vieru vysvetlil, aby aj iné krajiny, vidiac toto, mohli si z nás brať príklad.“
 
Cisár Michal odpovedal kladne na túto žiadosť kniežaťa Rastislava a poslal na Veľkú Moravu Konštantína (neskoršieho Cyrila): „Počuješ, Filozof, tieto slová? – obrátil sa na samotného Konštantína cisár. – Toto nedokáže uskutočniť nik iný, ako ty! Vezmi si teda tieto mnohé dary a vyraz, vezmi so sebou svojho brata, igumena Metoda. Veď obaja ste Solúnčania [čiže obyvatelia Solúna] a všetci  Solúnčania hovoria čisto po slovansky. [...]
 
A vtedy Boh zjavil Filozofovi slovanské písmo. A učiniac hneď písmená a zapíšuc slová Evanjelia, vyrazil na Moravu, vezmúc so sebou Metoda. [...] A keď dorazil Konštantín na Moravu, Rastislav ho prijal s veľkou poctou a zhromaždiac žiakov, zveril mu ich, aby ich učil. Zakrátko preložil celý obrad do slovanského jazyka [...]. A podľa proroctva sa otvorili uši nepočujúcim a počuli slová Písma a jazyk bľabotajúcich prehovoril jasne“ (Život Konštantína,  V,1-11; Život Metoda  XV,1-3).
 
2. EVANJELIUM A JAZYKY
 
A čomu nás dnes učia svätí Cyril a Metod? Najprv tomu, že spása, ktorú priniesol Kristus, má univerzálny charakter. Nie je uzatvorená do hraníc jedného národa, jazyka a obyčaja, ale je spoločným dedičstvom, z ktorého môže každý slobodne čerpať.
 
Učia nás tomu, že ak je poklad viery vo svojej prirodzenosti určený pre celé ľudstvo, znamená to, že musí byť preložený do jazykov všetkých kultúr, pričom si uchováva svoj nemenný zmysel. Títo svätí pochopili, že nemôžu národom, ktoré evanjelizujú, vnucovať nadradenosť gréckeho jazyka a byzantskej kultúry a ani zvyky či životný štýl rozvinutejšej spoločnosti, v ktorej vyrástli. Takto uchránili vtedajšiu Cirkev od partikularizmu, od etnickej výlučnosti, rasových predsudkov či národnej pýchy (por. Ut unum sint, 19).
 
V Skutkoch apoštolov čítame: Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. […] Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch” (Sk 2,1-6.11).
 
Turíce sú najlepšou ilustráciou prístupu východného kresťanstva k úlohe jazyka v ohlasovaní Evanjelia. Ukazujú, že na území východného kresťanstva využívanie rozličných jazykov v diele evanjelizácie nebolo ničím nezvyčajným. Išlo o to, aby každý národ počul Evanjelium vo svojom vlastnom jazyku.
 
Inak tomu bolo v západnom kresťanstve, kde bola dlhý čas prípustná iba latinčina; iba jeden jazyk.
 
Preklady Svätého Písma do vlastných jazykov sa na Západe objavujú prakticky až v dôsledku reformácie. II. vatikánsky koncil zdôraznil prvenstvo latinčiny v katolíckej liturgii, dovolil však sláviť kult v národných jazykoch.
 
Sv. Ján Pavol II. apoštolským listom Egregiae virtutis z 31.decembra 1980 vyhlásil svätých solúnskych bratov za spolupatrónov Európy. „Cyril a Metod – píše Sv. Otec – napĺňali misijné poslanie v jednote tak s Konštantínopolskou cirkvou, ktorou boli poslaní, ako aj s rímskou Stolicou sv. Petra, ktorou boli potvrdení. Bolo to vyjadrenie jednoty Cirkvi, ktorá za čias ich života a pôsobenia nebola postihnutá nešťastím rozdelenia medzi Východom a Západom, hoci vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom boli poznačené určitým napätím“.
 
Vtelením Evanjelia do vlastnej kultúry slovanských národov majú osobitnú zásluhu na utváraní a rozvoji tejto kultúry či skôr mnohých kultúr. Lebo všetky kultúry slovanských národov vďačia za svoj „počiatok“ a rozvoj dielu svätých bratov. Tým, že originálnym spôsobom vytvorili abecedu slovanského jazyka, priniesli zásadný vklad do kultúry a literatúry všetkých slovanských národov. „Právom sú preto považovaní nielen za apoštolov Slovanov, ale taktiež za otcov  kultúry medzi všetkými ľuďmi a národmi, pre ktoré prvý zápis slovanského jazyka neprestáva byť základným vzorcom v dejinách ich literatúry” (Egregiae virtutis, 1).
 
V encyklike Slavorum Apostoli boli predstavení ako spojivo, ako most medzi prúdom východnej a západnej tradície univerzálnej Cirkvi. „Sú pre nás vzorom a sú patrónmi ekumenického úsilia sesterských cirkví – východnej a západnej, v nájdení viditeľnej jednoty v dokonalom a úplnom spoločenstve prostredníctvom dialógu a modlitby – jednoty, ktorá […] nie je ani pohltením, ani fúziou. Jednota je stretnutie v pravde a láske, ktoré sú darom Ducha Svätého“.
 
Našli by dnes pri evanjelizácii apoštoli Slovanov, Cyril a Metod, poslucháčov medzi súčasnými Slovanmi? Keď sa v roku 863 knieža Rastislav obrátil na cisára s prosbou o misionárov, duchovný stav obyvateľov Nitrianskeho kniežactva sa zdal byť taký, ktorý môže napĺňať optimizmom: „Naši ľudia pohanstvo odmietli a kresťanského zákona sa pridržiavajú“.
 
Žiaľ, to sa už nedá povedať o dnešných obyvateľoch Európy. Časy, v ktorých dnes žijeme, sú miestom novej revolúcie v úzkom zmysle slova. Od druhej polovice 20. storočia a najmä od 60. rokov, sa naše mravné hierarchie výrazne obrátili. V priebehu niekoľkých rokov – tak vo vzťahu k správaniu jednotlivcov, ako aj spoločenskému konaniu – zlo bolo neraz nazvané dobrom a naopak. Kedysi odmietané vzory sú dnes vychvaľované a niekdajšie ideály sú spochybňované. Vo svete našich otcov bol homosexualizmus zakázaný a poznačený pohŕdaním a dnes je nielen ospravedlňovaný, ale priamo predkladaný ako chvályhodný. Umelý potrat bol kedysi uznávaný za zločin, dnes je pod ochranou práva a odporúčaný. Rozvod, ktorý bol najskôr nemožný a neskôr ťažko realizovateľný, dnes nenaráža na žiadne prekážky. Samovražda, ktorá bola kedysi odsudzovaná (samovrahovia nemohli byť cirkevne pochovaní), sa dnes pokladá za potenciálne vhodnú a v niektorých krajinách legislatíva uľahčuje jej spáchanie. (prof. Chantal Delsol, Koniec kresťanského sveta).
 
Vládnuci liberalizmus reprezentuje typ myslenia, ktoré je úplne opačné ako myslenie vyplývajúce z učenia Cirkvi. Obrátenie normy u značnej časti mládeže sa javí ako niečo celkom prirodzené, lebo deti sú vždy vychovávané viac časmi, v ktorých žijú, ako svojimi rodičmi, čo je dôvodom pre ustarostenosť starších ľudí. Svet sa nám mení pred očami závratným tempom. Nedávno v Európskom parlamente, ktorého poslancami sú aj zástupcovia viacerých slovanských národov, ktorým Evanjelium a hodnoty z neho vyplývajúce zvestovali práve sv. Cyril a Metod, bola odsúhlasená  veľmi zvláštna rezolúcia. Správa Matić. Za jej vznikom stojí zástupca jedného zo slovanských národov v tomto parlamentnom zhromaždení. Jej autori používajú zvrátenú koncepciu ľudských práv a tvrdia, že jestvuje niečo také, ako „právo na umelý potrat“, dokonca, že je to jedno z uznaných ľudských práv. Zabúdajú na to, že žiaden medzinárodný dokument nehovorí nič o jestvovaní takéhoto práva. Tieto dokumenty jednoznačne garantujú právo na život a nehovoria nič o práve na zabíjanie.
 
Umelý potrat je vždy násilným popretím základného ľudského práva na život, násilným popretím ktoré je o to odpornejšie, že sa týka života človeka, ktorý je najslabší a nejbezbrannejší. Je to teda prejav najnespravodlivejšej diskriminácie. Samotná právna legalizácia umelého potratu hlboko znetvoruje spoločenský život slovanských krajín, keďže je prezentovaná ako „základná služba zdravotnej starostlivosti”.
 
Čo robiť v takejto situácii? Môžeme si zúfať a prepadať sklamaniu, alebo môžeme a dokonca musíme obnoviť našu vieru. Lebo svätí,  a medzi nimi naši svätci Cyril a Metod, sú výzvou Boha k svetu, aby sa obrátil a veril. Sú tiež výzvou k spytovaniu svedomia slovanských národov a odprosovaniu Boha za nedostatok úcty k životu, aj k tomu najslabšiemu, ukrytému pod srdcom matky. Je veľmi potrebná výchova k viere. K tej viere, ktorá je vo svojom názve jediná a v obsahu dvojitá – ako učil sv. Cyril Jeruzalemský. Prvý druh viery sa týka dogiem a spočíva v poznaní a prijatí určenej pravdy mysľou. Takáto viera je nevyhnutná pre spásu podľa slov Pána: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života” […].
 
Jestvuje tiež iný druh viery, ktorý je úplným darom udeleným Kristom. „Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať“. Viera, ktorá je odovzdávaná Duchom Svätým ako dar a ktorá sa týka nielen dogiem, ale touto vierou takýto človek uskutočňuje diela prerastajúce jeho sily. Ten, kto má takúto vieru, môže povedať vrchu: „Presuň sa odtiaľto tam a presunie sa“. Ktokoľvek teda pod vplyvom takejto viery povie tieto slová s „vierou, že sa tak stane a nepochybuje vo svojom srdci“, zakúsi milosť.
 
O takejto viere bolo povedané: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko“. Horčičné zrnko je síce veľmi malé, ale plné neobyčajnej sily. Ak je zasiate na akomkoľvek, aj najmenšom mieste, vypustí veľké konáre a tak keď vyrastie, dáva tieň pre nebeské vtáky. Podobne aj viera vo veľmi krátkom čase uskutočňuje v duši nezvyčajné diela. Duša preniknutá svetlom viery  uvažuje o Bohu a, ak je to možné, na Boha hľadí. Prechádza po zemi od jedného konca po druhý a už pred koncom čias nazerá na súd a naplnenie prísľubov. Maj teda tú vieru, ktorá závisí od teba a vedie k Bohu, aby si mohol od Neho dostať takú, ktorá prerastá všetky ľudské sily“ (sv. Cyril Jeruzalemský, Katechéza 5, O viere a vyznaní viery, 10-11).
 
ZÁVER
 
Na záver sa modlime:  Pane Ježišu Kriste, Syn Boha živého, rozmnož našu vieru v Tvoje Slovo, v ktorom je ukrytá pravda a v ktorom si prítomný.
 
Spasiteľu sveta, rozmnož našu vieru v Tvoje spasiteľné pôsobenie vo svätých sviatostiach a v Tvoju prítomnosť medzi nami v znaku chleba.
 
Ježišu, Syn Márie, rozmnož v nás vieru v Tvoju prítomnosť v nás samých a v iných ľuďoch a dodaj nám sily, aby sme Ti slúžili v ľuďoch, ku ktorým si nás poslal.
 
Na príhovor svätých Cyrila a Metoda Ťa prosíme, Spasiteľ: rozmnož v nás vieru. Amen.
 
Zdroj: archpoznan.pl
 
facebook sharing button Zdieľaj
Predseda Konferencie biskupov Poľska Mons. Stanisław Gądecki kázal v Nitre

Poznaňský arcibiskup, metropolita a predseda Konferencie biskupov Poľska Mons. Stanisław Gądecki ako hlavný celebrant slávnostnej svätej omše na Cyrilometodskej národnej púti v Nitre. (Foto: Marek Mucha)

SPRÁVY

 

NOVINKY