Pápež: Je čas zakázať vojnu, vymazať ju z dejín skôr než vymaže nás

VATIKÁN 27. marca 2022 - Pápež František v nedeľu 27. marca opätovne s plnou rozhodnosťou odsúdil vojnu proti Ukrajine, použijúc slová „beštialita“, „barbarstvo“ a „svätokrádež“. Zdôraznil nezmyselnosť vojny ako takej, pretože ničí budúcnosť a predstavuje „porážku pre všetkých“: „Nech ľudstvo pochopí, že nastal čas zakázať vojnu, vymazať ju z dejín ľudstva skôr, ako ona vymaže človeka z dejín.“ Prinášame slová jeho výzvy v plnom znení.

Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána sa Svätý Otec v biblickom zamyslení nad Ježišovým podobenstvom o návrate márnotratného syna zameral na otcovské srdce Boha, ktorý je vždy ochotný odpúšťať,  z návratu každého hriešnika má obrovskú radosť a nežne ho prijíma späť do svojho domu. Pápež zvlášť pripomenul nebezpečenstvo skĺznutia do postoja staršieho brata z podobenstva, ktorému chýba láska a upiera bratovi právo na odpustenie.
 
Po modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania reagoval pápež František na aktuálne dianie. V 32. deň trvania ruskej agresie proti Ukrajine opätovne s plným dôrazom vyzval na ukončenie vojny a modlil sa na tento úmysel spolu s celým námestím. Nastala doba, keď treba vojnu celkom zakázať, zdôraznil pápež: „Tvárou v tvár nebezpečenstvu sebadeštrukcie nech ľudstvo pochopí, že nastal čas zakázať vojnu, vymazať ju z dejín ľudstva skôr, ako ona vymaže človeka z dejín.“
 
Výzva pápeža Františka proti vojne
 
„Drahí bratia a sestry! Už uplynul viac ako mesiac od začiatku invázie na Ukrajinu, od začiatku tejto krutej a nezmyselnej vojny, ktorá ako každá vojna predstavuje porážku pre všetkých, pre nás všetkých. Je potrebné odmietnuť vojnu, miesto smrti, kde otcovia a matky pochovávajú svoje deti, kde muži zabíjajú svojich bratov bez toho, aby ich videli, kde mocní rozhodujú a chudobní umierajú.
 
Vojna ničí nielen súčasnosť, ale aj budúcnosť spoločnosti. Čítal som, že od začiatku agresie proti Ukrajine bolo evakuované každé druhé dieťa z krajiny. Toto znamená ničenie budúcnosti a spôsobovanie dramatických tráum najmladším a najnevinnejším z nás. Toto je beštialita vojny, barbarský a svätokrádežný čin!
 
Vojna nemôže byť niečo nevyhnutné: nesmieme si navyknúť na vojnu! Musíme naopak premeniť dnešné rozhorčenie na zajtrajší záväzok. Pretože ak z toho, čo sa deje vyjdeme takí ako predtým, všetci budeme nejakým spôsobom vinní. Tvárou v tvár nebezpečenstvu sebadeštrukcie nech ľudstvo pochopí, že nastal čas zakázať vojnu, vymazať ju z dejín ľudstva skôr, ako ona vymaže človeka z dejín.
 
Modlím sa za každého politického lídra, aby nad týmto uvažoval a zasadil sa za túto vec! A aby pri pohľade na sužovanú Ukrajinu pochopil, že každý deň vojny zhoršuje situáciu pre všetkých. Preto znovu vyzývam: dosť, prestaňte, nech zmĺknu zbrane, nech sa seriózne rokuje pre mier! Naďalej sa neúnavne modlime ku Kráľovnej pokoja, ktorej sme zasvätili ľudstvo, zvlášť Rusko a Ukrajinu, s veľkou a intenzívnou účasťou, za čo vám všetkým ďakujem. Modlime sa spoločne. Zdravas Mária...“
 
Uplynuli dva roky od modlitby za koniec pandémie
 
Po spoločnej modlitbe s prítomnými prešiel Svätý Otec k pozdravom určeným jednotlivým skupinám, najmä z Talianska, zo Španielska a z Mexika. Pozdravil tiež účastníkov Rímskeho maratónu, ktorý sa predpoludním konal v uliciach mesta.
 
„Pozdravujem účastníkov Rímskeho maratónu! Tento rok sa prostredníctvom iniciatívy (klubu) Athletica Vaticana mnohí športovci zapojili do iniciatív solidarity s ľuďmi v meste, ktorí žijú v núdzi. Blahoželám vám!“
 
Na záver pápež František pripomenul udalosť spred dvoch rokov, keď sa počas prvej vlny pandémie s celou Cirkvou zjednotil v modlitbe za záchranu ľudstva. Bolo to 27. marca 2020, keď sa modlil na prázdnom Námestí sv. Petra, zmáčanom dažďom. Udalosť, ktorú sledoval celý svet so zatajeným dychom, a ktorá preto dostala latinské označenie „Statio Orbis“, dal Svätý Otec do paralely so súčasnou modlitbou za mier pre Ukrajinu:
 
„Práve pred dvoma rokmi sme sa na tomto námestí modlili za ukončenie pandémie. Dnes sme tak urobili za ukončenie vojny na Ukrajine. Pri odchode z námestia dostanete ako darček knihu, ktorú vydala Vatikánska komisia Covid-19 spolu s Dikastériom pre komunikáciu, ako pozvanie modliť sa v ťažkých chvíľach, bez strachu, vždy s vierou v Pána.“
 
Príhovor pred modlitbou Anjel Pána
 
„Drahí bratia a sestry, prajem vám peknú nedeľu!
 
Evanjelium tejto nedele rozpráva takzvané podobenstvo o márnotratnom synovi (porov. Lk 15,11-32). Vedie nás k srdcu Boha, ktorý vždy odpúšťa so súcitom a nehou, vždy. Boh vždy odpúšťa; to my sa unavíme prosiť o odpustenie, ale on vždy odpúšťa. Hovorí nám, že Boh je Otec, ktorý nielen víta, ale sa aj teší a robí oslavu pre svojho syna, ktorý sa vrátil domov po tom, čo premrhal všetok svoj majetok. Týmto synom sme my, a to nás dojíma, keď si pomyslíme, ako veľmi nás Otec vždy miluje a čaká na nás.
 
V tom istom podobenstve je však aj starší syn, ktorý sa pred týmto Otcom dostáva do krízy. A to nás tiež môže dostať do krízy. V skutočnosti je aj v nás tento starší syn a aspoň čiastočne sme v pokušení s ním súhlasiť: vždy si plnil svoje povinnosti, neopustil domov, a preto je rozhorčený, keď vidí, že Otec znovu prijíma jeho brata, ktorý sa zachoval zle. Protestuje a hovorí: „Slúžil som ti mnoho rokov a nikdy som neprestúpil ani jeden tvoj príkaz.“ Ale pre „tohto tvojho syna“ dokonca oslavuješ! (v. 29-30). „Nerozumiem ti.“ To je rozhorčenie staršieho syna.
 
Z týchto slov vyplýva problém tohto staršieho syna. Vo vzťahu k Otcovi všetko zakladá na čistom dodržiavaní príkazov, na zmysle pre povinnosť. To môže byť aj náš problém, náš problém so sebou navzájom a s Bohom: strácame zo zreteľa skutočnosť, že je Otec, a žijeme odťažité náboženstvo, tvorené zákazmi a povinnosťami. Dôsledkom tohto odstupu je strnulosť voči blížnemu, ktorého už nepovažujeme za brata. V podobenstve totiž starší syn nehovorí otcovi „môj brat“, ale hovorí „tvoj syn“, akoby chcel povedať: to nie je môj brat. A nakoniec mu hrozí, že sám zostane mimo domu. V skutočnosti - hovorí text – „nechcel vojsť“ (v. 28). Pretože tam bol ten druhý.
 
Keď to vidí Otec, vyjde ho prosiť: „Synu, ty si stále so mnou a všetko, čo je moje, je tvoje“ (v. 31). Snaží sa mu vysvetliť, že na každom jeho dieťati mu životne záleží. Rodičia to dobre vedia, pretože majú veľmi blízko k Božiemu cíteniu. Je krásne, čo hovorí otec v jednom románe: „Keď som sa stal otcom, pochopil som Boha“ (H. de Balzac, Otec Goriot, Miláno 2004, s. 112). Na tomto mieste podobenstva otec otvára svoje srdce najstaršiemu synovi a vyjadruje mu dve potreby, ktoré nie sú príkazmi, ale potrebami srdca: „Mal si sa radovať a plesať, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil“ (v. 32). Pozrime sa, či aj my máme vo svojom srdci tie dve potreby Otca: urobiť oslavu a radovať sa.
 
Predovšetkým sa radovať, to znamená prejavovať svoju blízkosť tým, ktorí sa kajajú alebo sú na ceste, tým, ktorí sú v kríze alebo ďaleko. Prečo by sme to mali robiť? Pretože to pomáha prekonať strach a skľúčenosť, ktoré môže priniesť spomienka na vlastné hriechy. Ten, kto sa dopustil zla, často cíti výčitky vlastného srdca; nie je tu osožný odstup, ľahostajnosť a ostré slová. Preto je podľa otca potrebné ponúknuť mu vrelé privítanie, ktoré ho povzbudí, aby pokračoval. „Ale otče, tento toho toľko napáchal!“: srdečné privítanie. A čo my? Hľadáme tých, ktorí sú ďaleko, chceme s nimi oslavovať? Koľko dobra môže priniesť otvorené srdce, úprimné počúvanie, priezračný úsmev; aby ľudia oslavovali, nie aby sa cítili nepríjemne! Otec by mohol povedať: Dobre, synku, choď domov, vráť sa do práce, choď do svojej izby, upokoj sa a daj sa do práce! A to by bolo dobré odpustenie. Ale nie! Boh nemôže odpustiť bez oslavy! A otec oslavuje, lebo má radosť z návratu svojho syna.
 
A potom sa podľa Otca treba radovať. Kto má srdce naladené na Boha, ten sa teší, keď vidí pokánie človeka, nech už boli jeho chyby akokoľvek závažné. Neostáva stáť nad chybami, neukazuje prstom na zlo, ale raduje sa z dobra, lebo dobro druhého je aj moje! Vieme sa takto pozerať na druhých?
 
Dovoľte mi, aby som vám povedal príbeh, síce vymyslený, ale ukazujúci srdce otca. Pred troma-štyrmi rokmi bol muzikál na tému márnotratného syna s celým príbehom. A na konci, keď sa ten syn rozhodne vrátiť k otcovi, prihovorí sa priateľovi a povie: „Vieš, bojím sa, že ma otec odmietne, že mi neodpustí.“ A priateľ mu radí: „Pošli list svojmu otcovi a povedz mu: «Otče, je mi to ľúto, chcem ísť domov, ale nie som si istý, či budeš šťastný. Ak ma chcete prijať, dajte do okna bielu vreckovku».“ A potom sa vydal na cestu. Keď sa blížil k domovu, kde cesta prechádzala poslednou zákrutou, uvidel pred sebou svoj domov. A čo videl? Nie jedna vreckovka: dom bol plný bielych vreckoviek, okná, všetko! Takto nás prijíma Otec, s plnosťou, s radosťou. To je náš Otec!
 
Vieme sa radovať z druhých? Nech nás Panna Mária naučí prijímať Božie milosrdenstvo, aby sa stalo svetlom, v ktorom sa pozeráme na blížneho.“
 
(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)
 
Zdroj: tkkbs.sk
 

 

facebook sharing button Zdieľaj
Pápež: Je čas zakázať vojnu, vymazať ju z dejín skôr než vymaže nás

Pápež František v nedeľu 27. marca 2022 zdôraznil nezmyselnosť vojny ako takej, pretože ničí budúcnosť a predstavuje „porážku pre všetkých“. (Foto: tkkbs.sk/SpC-Vatican)

SPRÁVY

 

NOVINKY