Mons. Peter Šimko: Advent nás pozýva v tichu počuť túžbu po Bohu

BRATISLAVA/TRNAVA 30. novembra 2022 - Advent je obdobím, ktoré nás trošku pletie fialovou farbou pokánia, a zároveň nedočkavosťou sláviť Narodenie Pána. Ako mu správne porozumieť? Šéfredaktorka Mojej Trnavskej arcidiecézy Mária Kohutiarová hovorí o advente s riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave Mons. Petrom Šimkom.

  • Na čo máme v Cirkvi Advent ?
Slovo Advent pochádza z latinského slova adventus a znamená príchod. Národy sveta, počnúc Adamom a Evou, očakávali príchod sľúbeného Vykupiteľa, ako nám to dosvedčujú aj mnohé mimobiblické pramene a archeológia.
 
Adventom si pripomíname túžbu ľudstva po príchode toho, ktorý porazí ríšu zla, a zároveň si oživujeme vieru, že Kristus znova príde v sláve. V podstate celý život je de facto naším adventom. S Kristom sa každý človek osobne stretne, buď po smrti na osobnom súde alebo počas života, keď príde v sláve na konci našich dejín.
 
Teda Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj to, že príde. A náš život má byť bdelým očakávaním tohto príchodu. Veď cieľ nášho života nie je tu na zemi.
 
Pretože v Advente ide o dvojaké očakávanie Krista: narodenie a druhý príchod, rozdeľuje sa na dve časti, kde 17. december tvorí hranicu tohto rozdelenia. Prvá časť Adventu do 16. decembra dáva dôraz na očakávanie druhého príchodu Krista a druhá časť od 17. decembra je prípravou veriacich na stretnutie s Kristom pri jasliach v Betleheme. Toto rozdelenie je viditeľné v liturgických textoch a modlitbách.
 
Z týchto dôvodov je Adventné obdobie časom náboženského a radostného očakávania.
 
V týchto štyroch týždňoch sme pozvaní čakať na príchod Ježiša. Je to čas príprav a radostného čakania na Pána. V prvých dvoch adventných týždňoch nás liturgia pozýva sledovať a čakať na slávny príchod Spasiteľa. V posledných dvoch nám Cirkev pripomína čakanie na prorokov a Máriu, ktorí čakali na Ježišovo narodenie.
 
  • Kedy vznikol Advent?
Slávenie Adventu ako obdobia máme prvýkrát zaznamenané v južnej Gálii a Španielsku koncom 4. storočia. Pôvodne išlo o obdobie, keď sa katechumeni pripravovali na krst. Adventné obdobie v tom čase malo dĺžku šiestich nedieľ. Išlo o radostné očakávanie Krista, spojené so skutkami pokánia. Až pápež Gregor I. Veľký (590 – 604) skrátil Adventné obdobie na štyri nedele. Malo podľa židovskej tradície symbolizovať štyritisíc rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja.
 
V dnešnej podobe sa Advent v rímskej liturgii začal formovať v 7. storočí, ale až od 12. či 13. storočia sa stal Advent začiatkom liturgického roka. Do tej doby sa začínal liturgický rok slávnosťou Narodenia Pána.
 
  • Prečo počas neho rovnako ako v Pôste používame fialovú liturgickú farbu?
Advent často považujeme za obdobie pokánia, pretože liturgická farba Adventu je fialová, podobne ako farba Pôstu, ktorý je obdobím pokánia. V skutočnosti však Advent nie je obdobím pokánia. Kajúce dni a časy v Katolíckej cirkvi sú každý piatok počas celého roka a obdobie Pôstu. Advent medzi ne v prísnom slova zmysle nepatrí.
 
Liturgická farba Adventu nám približuje skutočný význam tohto posvätného obdobia. Je fialová. Fialová farba je symbolickým vyjadrením toho, čomu hovoríme metanoia, teda návrat z otroctva domov, obrátenie srdca, zmena života k lepšiemu. Adventné obdobie je časom radostného očakávania, túžby a striedmosti. Fialová farba tiež symbolizuje bohatstvo, moc a kráľovskú hodnosť, pretože v staroveku bolo fialové farbivo veľmi drahé. Rozhodnutie pre metanoiu je kráľovské rozhodnutie, veľmi vzácne, ale zároveň nevyhnutné pre získanie neba.
 
Fialová predstavuje modlitbu, pokánie, smútok a obetu, ktoré sú ústrednými témami Adventného obdobia, hoci prístup je jemnejší ako počas Pôstu. Advent je časom nádeje a očakávania Vianoc. Máme ľutovať svoje hriechy, činiť pokánie a obetovať sa, aby sme pripravili vhodný domov pre Krista. Je to podobné ako pri upratovaní. Tu ide o duchovné upratovanie.
 
  • Čo je osobitným znakom Adventu?
Symbolom Adventu sú roráty, horiace sviece a adventný veniec. Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn 812).
 
Takisto aj v pohanskom svete sa používal symbol venca. V severských európskych krajinách a Nemecku veniec so sviečkami obsahoval univerzálne symboly: svetlo ako spása, zelená ako život a okrúhly tvar ako večnosť. V zime svietili niektoré sviečky, ktoré predstavovali „oheň boha slnka“, s nádejou, že sa ich svetlo a teplo vráti.
 
Prví misionári využili túto tradíciu na evanjelizáciu ľudí. Skutočná evanjelizácia podľa Božieho plánu neničí náboženské tradície, ale naplňuje. Dôkazom je Katolícka cirkev, ktorá má množstvo obradov. Na Slovensku poznáme dva obrady – rímsky a grécky obrad a Tradíciu.
 
O rozšírenie používania adventného venca sa zaslúžili bratia evanjelici. V roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. V túžbe postarať sa o chudobných ľudí sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. V roku 1839 sa ho študenti školy, ktorú Wichern založil pre chudobných chlapcov v Hamburgu, neustále pýtali, kedy budú Vianoce. Pomocou starého kolesa vozíka vytvoril veniec zo štyroch veľkých bielych sviečok, medzi ktorými bolo devätnásť malých červených sviečok. Deti každý deň zapálili novú sviečku, na adventnú nedeľu bielu. Keď boli zapálené všetky sviečky, nastal čas osláviť Vianoce. Nasledujúce generácie nemeckých kresťanov zjednodušili Wichernov pôvodný dizajn a vyrobili vence len so štyrmi červenými sviečkami.
 
Na posilnenie symboliky liturgických rúch, ktoré nosili kňazi, katolíci vymenili červené sviece za tri fialové sviece a jednu ružovú, farbu radosti, ktorá sa nosí na Tretiu adventnú nedeľu. V pravoslávnych kresťanských kostoloch, kde Advent trvá štyridsať dní, má veniec šesť sviec – zelená (viera), modrá (nádej), zlatá (láska), biela (pokoj), fialová (obrátenie, pokánie) a červená (spoločenstvo).
 
Sviečky sú umiestnené v okrúhlom venci, pretože predstavuje lásku k Bohu, ktorá je nekonečná, rovnako ako v kruhu nenájdete jej začiatok a koniec, a tiež našej lásky k Bohu a blížnym, ktorá sa nikdy nesmie skončiť. Ďalej, keďže kruh nemá žiadne strany, znamená to, že Božia láska je pre nás všetkých rovnaká. Kruh je symbolom Božej večnosti a Kristovej večnej vlády.
 
Zelená farba konárov v adventnom venci je farbou nádeje a života, ktorá sa obnovuje s príchodom Kniežaťa mieru a Pána nádeje, ktorý má prísť. Boh chce, aby sme na konci nášho života očakávali jeho milosť, jeho milosrdné odpustenie a slávu večného života.
 
Môže sa taktiež vo vnútri venca nachádzať červená stuha, ktorá predstavuje svedectvo a Božiu lásku, ktorá nás úplne obklopuje, silnú a nekonečnú lásku.
 
V strede kruhu sú umiestnené štyri sviečky, ktoré sa postupne každou adventnou nedeľou zapaľujú. Pripomínajú štyri svetové strany, Kristov kríž, slnko spásy, ktoré osvetľuje svet zahalený temnotou. Svetlo sviečok symbolizuje našu vieru a vedie nás k modlitbe. Symbolizujú tiež štyri Kristove príchody: 1. vtelenie, historický Ježiš; 2. Ježiš v nás a osobitne v chudobných a núdznych; 3. Ježiš vo sviatostiach; 4. druhý Ježišov príchod.
 
  • Jedna nedeľa Adventu sa nazýva Gaudete. Prečo?
Niektoré nedele počas liturgického roka majú svoj názov podľa prvého latinského slova introitu, vstupnej antifóny na omši. Nedeľa Gaudete je jedným z týchto dní. Introit pre nedeľu Gaudete je prevzatý z Listu sv. apoštola Pavla Filipanom (4, 4 – 5): Gaudete in Domino semper (Radujte sa vždy v Pánovi).  Je to Tretia adventná nedeľa a podľa latinskej tradície sa nazýva Domenica gaudete, čo v doslovnom preklade znamená: nedeľa, v ktorej sa máme radovať.
 
Dôvodom pre tento názov sú práve liturgické čítania, ktoré budeme počuť. Celá liturgia nás pozýva k radosti. V každom texte sa nám ponúkajú vysvetlenia, prečo sa máme radovať. Ale najdôležitejším dôvodom pre našu radosť, ku ktorému téma čítaní vedie, je Ježiš Kristus. Evanjelium tejto nedele ukazuje skutky Ježiša Krista: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvy vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“
 
Ježiš je tým, ktorý mení históriu, ktorý krstí v Duchu Svätom a ohňom, má moc priniesť do sveta spravodlivosť skrze milosrdenstvo a dať nový zmysel ľudskej histórii. Mesiáš je sám Boh, ktorý prichádza medzi nás, ktorý nám daruje svojho Ducha, ktorý nám ponúka svoj vlastný život a dáva životu každého jedného z nás nový význam.
 
Kresťanská radosť pramení z dobrej zvesti, že Boh sa rozhodol stať sa človekom, ako sme my, že sa rozhodol vstúpiť do nášho sveta, spojil sa so životom každého z nás, stal sa naším bratom a blízkym priateľom, ktorý stojí pri každom človeku, a to v každej chvíli. Preto kto verí v neho, nikdy nie je sám. A to je dôvod na radosť.
 
  • Akú úlohu a význam majú roráty?
Obsah Adventu, jeho význam vyjadrujú aj staré adventné piesne, takzvané roráty. Vznikli podľa biblických prorockých textov. Roráty poznáme od 15. storočia. Začínali sa spievať už pred svitaním a mali ľuďom pripomínať, že pred narodením Ježiša Krista ľudstvo „kráčalo v temnotách“.
 
Názov roráty je odvodený z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super…“ (Roste nebesia z výsosti). Touto antifónou sa začínala votívna omša ku cti Panny Márie v Advente.
 
Rorátna svätá omša obsahuje adventné mariánske liturgické texty a slávi sa v bielej farbe. Očakávanie Mesiáša sa koncentruje do osoby Matky Božej. Ona ho očakávala, nosila ho pod srdcom a osobitným spôsobom sa pripravovala na jeho príchod. Aj my sa chceme pripravovať na príchod Mesiáša tak ako Panna Mária. Touto svätou omšou sa u veriacich Cirkvi obnovovala túžba, ktorou praotcovia očakávali príchod Vykupiteľa.
 
Roráty sú sväté omše pred východom Slnka a pri sviečkach. Pred narodením Krista ľudstvo kráčalo vo tmách, a Kristus mu priniesol svetlo, radostnú nádej na vykúpenie. Preto sú roráty skoro ráno.
 
Celý Advent je sprievodcom na radostné prijatie Vykupiteľa v osobnom živote a spoločenstve. Je to čas duchovného tréningu a príprav. Prekonaním svojej rannej lenivosti, ľahostajnosti alebo teplého komfortu domova sa cvičíme v sebazaprení a solidárnosti s tými, ktorí takýto domov mať nemôžu.
 
  • Prečo už dnes nie sú denne v každej farnosti, ako to bývalo zvykom?
Roráty sa môžu sláviť vo všedné dni od začiatku Adventu do 16. decembra, ak na tento deň nepadne nedeľa. Myslím si, že v dnešnej dobe roráty nie sú vzácnou skutočnosťou. Obmedzenie je len v tom, že nemá byť viac rorátnych svätých omší ako bežných adventných, aby sa zachoval ráz Adventu.
 
  • Je dobré dať si predsavzatie na osobný duchovný rast v Advente?
Ak túžim niečo v živote zmeniť k dobrému alebo lepšiemu, samo od seba to nepríde, potrebujem sa rozhodnúť. Ide o úkon nie citu (chce sa mi, nechce sa mi), ale vôle.
 
  • Ako si v predvianočnom čase komerčnej ponuky obchodov ustrážiť vnútro a pripravenosť prijať Pána?
Náš život ubieha veľmi rýchlo. Práve adventný veniec a zapálenie sviece sa môže stať pomôckou, aby tento čas ubiehal aj dobre. Je správne aspoň na pár minút pri ňom zotrvať v modlitbe a tichu.
 
Advent, to je čas odvahy zastaviť sa a očakávať Boha, čas odvahy, keď si uvedomíme svoju ľudskú krehkosť. Antony de Mello hovorí, že v každom človeku je určitá iskra nespokojnosti, ktorá v ňom volá po Bohu. To, čo ju môže rozsvietiť, je podľa neho „vánok ticha“. Keď v sebe objavíme a vytvoríme priestor ticha, postupne sa táto iskra rozhorí až do plameňa, ktorý nás celých premení.
 
Druhým krokom môže byť, že toto ticho vyplníme modlitbou niektorého žalmu alebo čítaním Svätého písma. Čítanie však nemá potlačiť ticho, ale pokojne doň zaznievať. Slovo sa v tichu rodí a len v tichu ho možno dobre počuť. Slovo ľudské i Božie. Samozrejme, že poznáme veľa iných foriem dobre prežívaného Adventu, napríklad viac pozornosti opusteným a núdznym, dobrá spoveď, účasť na ranných rorátnych svätých omšiach, duchovné čítanie a podobne.
 
Symboly Adventu nás pozývajú, aby sme sa stíšili, uzobrali a rovnako zavolali rodinu na stretnutie, modlitbu a vzájomný dialóg. Čas Adventu je Božím darom pre nás, pomáha nám nájsť odpovede na otázky, prečo som a kam idem, spája nás s naším Pôvodcom, spája naše rodiny a zbližuje nás, napráva naše vzťahy.
 
Zdroj: Moja trnavská arcidiecéza, Mária Kohutiarová
 
facebook sharing button Zdieľaj
Mons. Peter Šimko: Advent nás pozýva v tichu počuť túžbu po Bohu

Ilustračná snímka. (Foto: Moja Trnavská arcidiecéza)

SPRÁVY

 

NOVINKY