Kardinál Fernando Filoni (75) bol v rokoch 2011 až 2019 prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, v období 2007 až 2011 bol substitútom Štátneho sekretariátu Svätej stolice pre všeobecné záležitosti a predtým pôsobil v diplomatických službách ako nuncius na Filipínach, v Iraku a Jordánsku.

 

Kto je ten „robotník“ vo vinici Pánovej

 

Kto je Benedikt XVI.? To je otázka, ktorá sa v týchto dňoch vynára v mysliach mnohých ľudí. V dňoch veľkého utrpenia pre neho a pre Cirkev.

 

Na začiatku svojho pontifikátu (2005) sa vyslovil, že sám seba vníma ako pokorný sluha v Pánovej vinici, mysliac na podobenstvo z Matúšovho evanjelia (21,33-43). V tomto podobenstve Ježiš stigmatizoval správanie tých, ktorí svojou nevernosťou zničili vinicu, vysadenú s obetavosťou a oddanosťou. Do tejto Bohom milovanej vinice, ktorú treba dobre obrábať, poslal pán robotníkov. Bola jeho vlastníctvom a robotníci sa o ňu mali starať, a nie sa jej zmocniť.

 

Spoznal som Benedikta XVI. osobne najmä odvtedy, ako ma na začiatku svojej pápežskej služby povolal do Ríma z Filipín, kde ma rok predtým poveril úlohou pápežského reprezentanta. Dobre si pamätám na naše prvé stretnutie, bolo to začiatkom júla 2007. Vymenoval ma za zástupcu (substitúta)  Štátneho sekretariátu, teda za jedného zo svojich najbližších spolupracovníkov. To mi umožnilo navštevovať ho aspoň raz týždenne, aby sme hovorili o otázkach, ktoré mu ležali na srdci, a aby som dostal vhodné usmernenia o mnohých aspektoch života kúrie a Cirkvi.

 

Úrad substitúta mal na starosti aj organizovanie pápežských ciest, takže počas štyroch rokov, ktoré som strávil v úrade, kým som bol vymenovaný za prefekta kongregácie pre misie vo svete, som mal možnosť sprevádzať ho do rôznych krajín, kam podnikal svoje apoštolské cesty.

 

V tých rokoch s plnou silou vystúpila „otázka pedofílie“ v Cirkvi. Nebola známa v tom rozsahu, v akom sa ukázala potom postupne. Vždy mi však bola jasná vôľa Benedikta XVI. postaviť sa k nej s rozhodnosťou.

 

V tomto smere môžem dosvedčiť predovšetkým jeho hlbokú a veľmi vysokú morálnu a intelektuálnu čestnosť. Toto je nespochybniteľné, aj keď nechýbajú takí, ktorí dnes proti nemu broja. Oni majú slobodu tak robiť, ale ja môžem potvrdiť, že som v ňom nikdy nenašiel nejaký tieň či snahu niečo skrývať či minimalizovať. Ani jeho delikátnosť pri riešení vecí hlbokého morálneho zmyslu si nemožno zamieňať s neistotou alebo niečím iným.

 

Dobre poznám aj jeho nesmiernu utrápenosť tvárou v tvár vážnym cirkevným otázkam a jasne si pamätám jeho vyjadrenie, ktoré vyslovoval s hlbokým povzdychom: „Aká bezodná je priepasť, do ktorej sa upadá z ľudskej biedy!“ Toto ho vnútorne sužovalo a niekedy zostával dlho mlčať. O to viac, ak sa tieto ľudské biedy dotýkali mužov Cirkvi.

 

Mal zreteľnú citlivosť voči obetiam. Keď pri príprave apoštolských ciest (Spojené štáty, Austrália atď.) dostával žiadosti o stretnutia s obeťami zneužívania, povedal mi o nich; chcel poznať čo si myslím o tom, ako vyhovieť týmto žiadostiam. Môžem potvrdiť, že odporúčal dva aspekty, na ktoré veľmi dbal:

 

1) hlboká úcta k obetiam, ktorých identitu treba chrániť; preto chcel, aby sa stretnutia konali mimo dosahu kamier alebo iných vizuálnych prostriedkov. Nechcel svedkov, ale chcel, aby som ja bol medzi tými zopár diskrétne prítomnými;

 

2) prial si, aby stretnutie nebolo istým druhom „audiencie“ s jednoduchým podaním ruky a rýchlym pohľadom, ale skutočným modlitebným stretnutím; aby malo duchovný rozmer a odohrávalo sa pred Bohom, od ktorého treba vyprosovať milosrdenstvo. Preto si osvojil myšlienku, aby sa stretnutia konali v kaplnke pred Eucharistiou. Takto, po niekoľkých minútach modlitby s obeťami, po vážnych chvíľach nadviazania vzťahu, sa zvykol spoločne pomodliť Otče náš; venoval pozornosť každej z obetí, počúval ich s viditeľným a hmatateľným dojatím a na konci každému zveril ruženec.

 

Na týchto stretnutiach bolo cítiť nielen poníženie, ktorým trpeli obete, ale aj poníženie muža Cirkvi, ktorý si nikdy nevedel predstaviť, že by sa mohli stať také úpadkové činy, a predsa teraz ponúkol balzam modlitby a úľavu solidárnosti v mene toho Boha, ktorý sa ponížil a vzal na seba stav človeka a jeho hriechy. Pri každom stretnutí bol vždy opravdivý ľudský a duchovný cit, prv zneuctený. Bolo tam tiež zverenie Bohu hlboko pohnutých bratov a sestier, bola tam prosba zo strany celej Cirkvi k Bohu o odpustenie a bol tam záväzok, v ktorom Benedikt XVI. spojil milosrdenstvo a spravodlivosť.  Urobil tak prostredníctvom opatrení, ktoré predtým neexistovali.

 

Toto je ten Benedikt XVI., ktorého som zblízka poznal. „Pastier“, „robotník“ v Pánovej vinici, ktorý mal v srdci - neustále - hlbokú „starostlivosť o všetky cirkvi“ a o trpiace, padlé a bezbožné ľudstvo, v zhode s tým, čo povedal, keď kedysi v jedno popoludnie, 25. apríla 2005, navštívil Baziliku svätého Pavla „za hradbami“, apoštola pohanov.

 

Kardinál Fernando Filoni

 

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)

 

Zdroj: vaticannews.va/sk