Dnes už po bývalom cintoríne niet ani stopy. Avšak, pozornému oku návštevníka neunikne jeden úplne osamotený a nenápadný náhrobný kameň. Koho tu zabudli? Je na ňom vyryté meno  František Richard Osvald. Toto meno dnes už takmer nikomu nič nevraví a naše národné, ale aj cirkevné dejiny na neho akoby tiež pozabudli.

 

Bol to katolícky kňaz, kultúrny historik, politik, filológ, ale i spisovateľ. Nenarodil sa v Trnave, ale v ďalekej Hodruši-Hámroch v roku 1845. Do Trnavy ho priviedlo štúdium katolíckej teológie v tunajšom malom seminári. Po kňazskej vysviacke v Ostrihome pôsobil na rôznych miestach a v roku 1916 sa do Trnavy opäť vrátil. Pôsobil tu ako kanonik a po vzniku ČSR bol vymenovaný do funkcie generálneho vikára pre správu tej časti Ostrihomskej arcidiecézy, ktorá sa ocitla na území Slovenska. V roku 1921 bol povýšený do hodnosti pápežského protonotára a po vzniku Trnavskej apoštolskej administratúry bol zásluhou apoštolského administrátora Pavla Jantauscha povereným generálnym vikárom.

 

Ako kňaz sa venoval literárnej činnosti a svoje diela i homiletické príspevky uverejňoval v rôznych časopisoch a novinách, písal tiež básne a filologické vedecké práce. Patril medzi spoluzakladateľov Spolku sv. Vojtecha, bol jeho správcom i predsedom. Stal sa aj predsedom Matice slovenskej po jej znovu obnovení a v rokoch 1919 - 1926 bol predsedom Slovenskej muzeálnej spoločnosti. Zaujímavá bola aj jeho politická činnosť, keď bol ako člen Slovenskej ľudovej strany zvolený za senátora Národného zhromaždenia. Osvald bol vzorom pre mnohých mladých a začínajúcich kňazov a okrem iného bol aj duchovným otcom Božieho služobníka biskupa Michala Buzalku.

 

František Richard Osvald prevzal úrad generálneho vikára vo veku 71 rokov a svedomito i zodpovedne vykonával každú zverenú úlohu. S podlomeným zdravím a z vyčerpania zomrel v Trnave „v roku 81. svojho veku a 57. požehnaného kňazského života, ráno o pol piatej“ dňa 14. apríla 1926.

 

TO ABU informoval Stanislav Žlnay