História budovy Arcibiskupského úradu

Objekt Šľachtického konviktu – Convictus nobilium – patrí k najreprezentatívnejším objektom komplexu bývalých univerzitných budov v Trnave. Pôvodný šľachtický konvikt, ktorý stál na Kapitulskej ulici, založil v roku 1619 ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň. Starú budovu v rokoch 1747 – 1754 na príkaz cisárovnej Márie Terézie nahradila novostavba podľa viedenského palácového vzoru, ktorá bola najväčšou neskorobarokovou stavbou v Trnave. Viedenský cestovateľ Jozef Krickel, ktorý v tridsiatich rokoch 19. storočia precestoval Slovensko a navštívil aj Trnavu, napísal, že takouto budovou, ako je šľachtický konvikt, by sa pýšila aj samotná Viedeň.

Objekt Šľachtického konviktu – Convictus nobilium – patrí k najreprezentatívnejším objektom komplexu bývalých univerzitných budov v Trnave.
Po svojom prvom príchode do Trnavy vybudovali jezuiti na rohu Hollého ulice a Ulice M. Sch. Trnavského v rokoch 1561 – 1567 kolégium; nedokončená budova však zhorela. Pôvodný šľachtický konvikt, ktorý stál na Kapitulskej ulici, založil v roku 1619 ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň. V roku 1624 ho premenil na dobre dotovaný seminár. V polovici tridsiatich rokov 17. storočia kalčský arcibiskup Ján Telegdy daroval semináru svoj dom na Hollého ulici. V roku 1683 tento dom však vyhorel a odvtedy upadal, až nakoniec budova od roku 1737 bola neobývateľná.
 
Starú budovu v rokoch 1747 – 1754 na príkaz cisárovnej Márie Terézie nahradila novostavba podľa viedenského palácoveho vzoru, ktorá bola najväčšou neskorobarokovou stavbou v Trnave. Budova bola postavená z rôznych základín v sume 130 tisíc zlatých. Projekt a výstavba objektu boli realizované pod kontrolou Viedenskej stavebnej komory. Slohový výraz tohto objektu je typický pre okruh hlavného viedenského architekta Antona Hillebrandta, ktorý bol jedným z predstaviteľov klasicizujúceho baroka.
 
Šľachtický konvikt je honosný, štvorkrídlový, dvojtraktový a trojpodlažný palác. Jednotlivé podlažia boli pôvodne riešené podľa účelu, ktorému mali slúžiť – hospodárske priestory, izby pre študentov a veľké spoločenské a reprezentačné miestnosti. Na chodbách, schodiskách a v refektári bola uplatnená barokovo-rokoková štuková výzdoba. Hlavné uličné priečelie malo pôvodne tri vstupy – jeden hlavný a dva jednoduché, ktoré plnili hospodársky účel (jeden z nich je v súčasnosti zamurovaný). Akcentom hlavnej uličnej fasády je reprezentačný portál s plastickou, do priestoru riešenou stĺpovou architektúrou, nesúcou balustrádový balkón so sochárskym dvojitým erbom a plastikami.
 
Až do roku 1777 budova slúžila Trnavskej univerzite ako internát pre šľachtických študentov. Po odsťahovaní univerzity do Budína využívala palác striedavo cirkev a vojsko. V rokoch 1919 – 1936 v budove sídlil Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda. Po jeho presťahovaní do Bratislavy tu sídlil Malý seminár a umiestnený tu bol aj internát pre žiakov, ktorý spravovali saleziáni. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bola budova cirkvi odobratá a prevzatá Československým štátom do správy Ministerstva národnej obrany.
 
V budove až do roku 1990 sídlili kasárne. V roku 1991 bola budova vrátená Trnavskej arcidiecéze, ktorá uskutočnila jej finančne i technicky náročnú rekonštrukciu a presťahovala sem Arcibiskupský úrad.

V krátkom vyčnievajúcom piatom krídle budovy je umiestnená Kaplnka Sv. Kríža. V literatúre sa často nesprávne uvádza ako Kaplnka sv. Jána Evanjelistu. Múry oktogonálne zaklenutej kaplnky sú mohutnými pilastrami rozčlenené na 8 polí, rozdelených oknami.
 
Kaplnku zdobia nástenné maľby a iluzívna freska z roku 1758 od Vavrinca Musingera. Námetom sú scény zo Zjavenia sv. Jána Evanjelistu. Pôvodné zariadenie kaplnky sa nezachovalo. Po rekonštrukcii bola kaplnka doplnená oltárom Svätého Kríža.
 
Široká báň kupoly nad kaplnkou konviktu spolu s vežami Baziliky sv. Mikuláša vytvára unikátnu vedutu Trnavy.
 
Viedenský cestovateľ Jozef Krickel, ktorý v tridsiatich rokoch 19. storočia precestoval Slovensko a navštívil aj Trnavu, napísal, že takouto budovou, ako je šľachtický konvikt, by sa pýšila aj samotná Viedeň.

Spracoval: PhDr. Rastislav Karaba, PhD.

Použitá literatúra:
DZURŇÁKOVÁ, Z.: Komplex univerzitných budov v Trnave. In: Dejiny Trnavskej univerzity 1635-1777, 1992-2010. Editori: J. Šimončič a A. Hološová. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2010, s. 287 – 297.

JANKOVIČ, V.: Budovy Trnavskej univerzity. In: Monumentorum tutela. Ochrana pamiatok 13. Bratislava : Obzor 1988, s. 365 – 378.

Dejiny Trnavy. Zostavili: J. Šimončič a J. Watzka. Bratislava : Obzor, 1988, 498 s.

Trnava 1238 – 1938. Trnava : SSV, 1938, 489 s.

ŠIMONČIČ, J.: Mojej Trnave. K dejinám Trnavy a okolia. Trnava : B-print, 1998, 419 s.

ŽUFFOVÁ, J.: Obnova univerzit. budov v Trnave. In: Trnavská univerzita 1635 – 1777. Zostavil: J. Šimončič. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, 1997, s. 199 – 207.
 

 

SPRÁVY

 

NOVINKY

 

Do Festivalu Lumen zostávajú už len 4 dni!

TRNAVA 29. mája 2017 - O pár dní, 2. júna, privíta Trnava mladých z celého Slovenska i zo zahraničia na najväčšom festivale kresťanskej hudby v strednej Európe. Oslavu 25. výročia festivalu budú okrem Viac »