Pastiersky list sa číta namiesto homílie pri svätých omšiach na 17. nedeľu v Cezročnom období 2026.
Drahí bratia a sestry, predovšetkým vy, naši drahí starí rodičia a seniori,
v dnešnú nedeľu, 26. júla 2026, sa celá Cirkev spája pri slávení Šiesteho svetového dňa starých rodičov a seniorov. Svätý Otec Lev XIV. nám pre tento rok predkladá hlboké motto, ktoré pochádza z Knihy proroka Izaiáša: „Ja nikdy nezabudnem na teba“ (porov. Iz 49,15). Tieto slová nie sú len básnickým vyjadrením. Sú to slová živého Boha, ktorý sa nimi prihovára človeku v momente, keď sa cíti opustený, slabý a zatlačený na okraj spoločnosti.
Skôr než sa však zamyslíme nad tým, čo staroba znamená pre nás a pre naše rodiny, chcem pripomenúť to najdôležitejšie: človek nebol stvorený pre seba samého, ale pre Boha. Katechizmus i celá tradícia Cirkvi nás učí, že cieľom ľudského života je poznávať Boha, milovať ho, slúžiť mu v tomto živote a byť s ním navždy šťastný v budúcom živote. Toto je aj kľúč, ktorým máme čítať tajomstvo staroby: nie ako ľudský problém, ktorý treba spoločensky vyriešiť, ale ako etapu putovania k Bohu, ktorá má svoj vlastný, nezastupiteľný zmysel v Božom pláne spásy.
V dnešnom svete, ktorý je často posadnutý produktivitou, rýchlosťou a vonkajším výkonom, sa staroba neraz vníma ako bremeno. Prorok Izaiáš však odpovedá na ľudskú úzkosť obrazom, ktorý prekonáva aj tú najsilnejšiu pozemskú lásku: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa...? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49,15). Boh nezabúda. Boh neodpisuje človeka preto, že mu ubúdajú fyzické sily alebo že už neprispieva k ekonomickému rastu.
Hodnota človeka nespočíva v tom, čo dokáže vykonať, ale v tom, že je Bohom milovaný a povolaný k večnému životu s ním – a na túto pravdu odpovedá vernosťou, modlitbou a láskou v každej chvíli svojho života, aj vtedy, keď telesné sily ubúdajú.
Úctu k starobe a jej nezastupiteľné miesto v Cirkvi nachádzame od počiatkov kresťanstva. Svätý Ján Zlatoústy, veľký učiteľ Cirkvi, vo svojich homíliách pripomínal: „Staroba otcov totiž nie je slabosťou tela, ale zrelosťou mysle. Ich sivé vlasy sú svedectvom o bohatej žatve skúseností. Mladí ľudia preto nemajú hľadieť na ich klesajúce sily, ale majú pristupovať k ich múdrosti ako k čistému prameňu, z ktorého načerpajú silu pre svoje vlastné zápasy“ (Sv. Ján Zlatoústy, Homílie na Knihu Genezis, 34). Cirkevní otcovia vnímali seniorov ako strážcov pamäti. Bez pamäti niet identity a bez identity niet budúcnosti.
Starí rodičia sú tými, ktorí držia v rukách síce neviditeľné, ale zato pevné nite viery. Koľkí z nás by dnes nesedeli v kostolných laviciach, keby nebolo tichej modlitby starej mamy, jej krížika na čelo pred spaním alebo trpezlivého rozprávania starého otca o Bohu a dejinách ich života? Vy, drahí seniori, ste živou tradíciou našich rodín a našej milovanej Trnavskej arcidiecézy. Vaše vrásky nie sú znakom úpadku, ale historickou knihou prežitých milostí, obetí a vernosti.
Keď hľadáme odpoveď na otázku, aký zmysel má život človeka, ktorý už stratil fyzickú silu, Cirkev nám ponúka svedectvo svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, nám viac známej ako svätej Terezky Ježiškovej. Ešte v plnej sile svojho rehoľného života napísala: „Mojím povolaním je láska. V srdci Cirkvi, mojej matky, budem láskou.“ Neskôr, v poslednom období svojho pozemského putovania, bola Terezka pripútaná na lôžko v hrozných bolestiach spôsobených tuberkulózou. Nedokázala už chodiť, nemohla pracovať v kláštornej záhrade ani vyučovať mladé novicky. Z ľudského pohľadu bola akoby úplne neužitočná.
Ale práve slová, ktoré vyslovila, keď bola ešte pri plnej sile, sa v čase jej choroby a utrpenia naplnili do poslednej bodky. Nezatrpkla. Svoj kašeľ, horúčky a slabosť premieňala na modlitbu za misionárov v Ázii a Afrike, ktorých nikdy osobne nestretla, a za kňazov, ktorí denne zápasili v pastorácii. Podobne ako Kristus na kríži, aj ona svoje utrpenie neniesla márne, ale spojila ho s obetou Vykupiteľa. Svätý Pavol nám pripomína: „...na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). Preto ju neskôr pápež Pius XI. vyhlásil za hlavnú patrónku misií na celom svete – ženu, ktorá nikdy neopustila brány svojho kláštora a záver života prežila na lôžku, avšak jej duchovná plodnosť siahala až na kraj sveta.
Tento historický fakt, drahí seniori, chorí a trpiaci, je určený práve vám. Spoločnosť a rodina stoja na vašich modlitbách. Možno už nevládzete pracovať na poliach, v továrňach či úradoch. Ale vaša misia v Cirkvi sa nekončí, ona sa mení a prehlbuje. Ste apoštolmi modlitby. Vaša obeta na lôžku choroby, spojená s obetou Ježiša Krista a obetovaná za vaše deti, vnúčatá, za našu Trnavskú arcidiecézu a za nových kňazov, má pred Bohom nevyčísliteľnú, spásonosnú hodnotu.
Obraciam sa s naliehavou prosbou aj na vás, mladí priatelia, otcovia a matky rodín. Slová „Ja nikdy nezabudnem na teba,“ musíme premeniť na naše skutky.
Boh na našich starých rodičov nezabúda. Žiaľ, my na nich občas v zhone života zabúdame. Pápež František opakovane varoval pred „kultúrou vyraďovania“ – kultúrou, ktorá odsúva na okraj tých, ktorí sa v očiach sveta stali „neužitočnými“. Svätý Otec Lev XIV. toto varovanie prevzal a pripomína nám ho aj dnes: seniori nepotrebujú len materiálne zabezpečenie či sociálne dávky. Potrebujú náš čas, našu prítomnosť a naše ucho, ktoré sa k nim priblíži, aby ich vypočulo.
Prosím vás, nenechávajte starých rodičov osamelých. Navštívte ich nielen dnes, ale pravidelne. Zdvihnite telefón. Posaďte sa k nim a pýtajte sa na ich minulosť. Keď mladá generácia s úctou načúva staršej, otvára sa jej pôsobeniu a starí rodičia sa tak stávajú živými nástrojmi, cez ktoré Boh odovzdáva mladým svoje prisľúbenia.
Drahí naši starí rodičia, chorí a osamelí seniori v našich domovoch i liečebných ústavoch, keď na vás doľahne pocit neužitočnosti, smútok za odídenými rovesníkmi či úzkosť z choroby, započúvajte sa do Božieho prísľubu: „Ja nikdy nezabudnem na teba“. Svätá Cirkev vás miluje, potrebuje vás a spolieha sa na vás.
Nech je vám oporou aj príklad svätej Terezky, ktorá svoj pozemský život prežívala s hlbokou dôverou v Boha a vo všetkom sa spoliehala na jeho nekonečnú lásku. Nech aj vaše dni, či sú naplnené radosťou, tichom, skúškami alebo bolesťou, osvecuje tá istá nádej, že Pán je vám neustále nablízku, sprevádza vás na každom kroku a vedie vás k plnosti života vo svojom kráľovstve.
Zo srdca vám ďakujem za každé jedno svedectvo viery, za každú prebdenú noc pri modlitbe svätého ruženca, za vašu trpezlivosť a lásku. V mene celej našej Trnavskej arcidiecézy vám vyprosujem od Nebeského Otca pevné zdravie, útechu v bolestiach, pokoj v srdci a predovšetkým živú nádej na večný život. Nech vás sprevádza mocný príhovor svätého Joachima a svätej Anny, Ježišových starých rodičov.
Na znak blízkosti, vďačnosti a duchovnej jednoty vám všetkým zo srdca udeľujem svoje otcovské a pastierske požehnanie v mene + Otca + i Syna + i Ducha Svätého.
+ Ján Orosch, trnavský arcibiskup
Zdieľať