Od gitary po biskupský pektorál: Ján Orosch o päťdesiatich rokoch kňazstva

Spomína na detstvo a mladosť v spoločenstve SÚCIT, gitarové akordy i cestu, ktorá ho priviedla až do kňazského seminára. Hovorí o službe veriacim slovenskej i maďarskej národnosti v takmer desiatich farnostiach počas obdobia komunizmu, o náročných rozhodnutiach biskupskej služby i o tichu, v ktorom dnes objavuje najhlbší rozmer kňazstva. Otvorene sa dotýka aj bolesti zo straty rodičov, celibátu, poslušnosti, duchovného dozrievania a knihy Favete linguis – Corde videre, ktorá vyrástla z jeho životnej cesty. 

Pohľad späť na 50 rokov kňazstva: Bilancia, ktorá sa nemeria rokmi, ale stretnutiami

Keď sa po päťdesiatich rokoch obzriete späť, aké pocity vo Vás prevažujú?

Predovšetkým cítim hlbokú vďačnosť Pánu Bohu za všetko, čo mi počas týchto rokov daroval. Bolo to obdobie plné radostí, ale aj skúšok, náročných chvíľ a bolestí. Keď sa však dnes obzriem späť, vidím predovšetkým dobro. To, čo bolo pozitívne, výrazne prevyšuje všetko ťažké a nepríjemné.

Po päťdesiatich rokoch môžem s presvedčením povedať vetu, za ktorou stojí celý môj život: krajšie povolanie ako je kňazstvo nejestvuje.

Čo všetko sa skrýva za vetou: Krajšie povolanie ako je kňazstvo nejestvuje?

Nehovorím to ako naučenú vetu, ktorá v Cirkvi často zaznieva, alebo preto, že sa to od kňaza patrí povedať. Hovorím to ako starší skúsenejší kňaz, ktorý prežil päť desaťročí kňazskej služby – so všetkým, čo k nej patrí.

Čím viac rokov človek prežije v kňazskej službe, tým jasnejšie si uvedomuje, že to nie je jeho zásluha, ale predovšetkým Boží dar. Keď sa po rokoch obzrie späť, vidí, že aj to, čo sa kedysi zdalo náročné, sa časom pretavilo na niečo veľmi vzácne.

V čom vidíte podstatu Vašej celoživotnej lásky ku kňazskému povolaniu?

Kňazstvo – to nie je iba deň kňazskej vysviacky. Nie je to niečo, čo má človek raz a navždy vyriešené. Sú to každodenné rozhodnutia zostať verným tomu „áno“, ktoré na začiatku povedal Pánu Bohu. Každý deň sa k nemu treba vracať. Niekedy s ľahkosťou, inokedy s námahou. Práve v tom však spočíva hĺbka, pravdivosť a krása tohto povolania.

Týmto by som chcel povzbudiť aj mladých, aby sa nebáli povedať Bohu svoje „áno“. Ak raz spoznajú Božiu vôľu, zistia, že Pán Boh človeku nikdy neberie to, čo je pre neho skutočne dobré a prospešné.

Počas päťdesiatich rokov kňazskej služby prišli určite aj náročné chvíle. Boli obdobia, keď ste museli svoje rozhodnutie stať sa kňazom znovu vnútorne potvrdzovať?

Také chvíle prišli viackrát v mojom kňazskom živote, najmä v obdobiach vnútornej suchopárnosti či neistoty. Keby som sa však mal rozhodovať znova, opäť by som sa rozhodol rovnako ako v roku 1971, keď som vstúpil do seminára, a o päť rokov neskôr prijal kňazskú vysviacku. Z celého srdca môžem povedať, že svoje rozhodnutie stať sa kňazom som nikdy neľutoval. 

Samozrejme, boli obdobia, keď som sa pýtal Pána Boha, prečo práve moja cesta vedie cez takéto skúšky. Aj to však bol spôsob, ktorým ma Pán vychovával a privádzal bližšie k sebe.

Kňazstvo prináša aj záväzky. Čo Vám pomohlo pochopiť ich význam? 

Chudoba, čistota a poslušnosť sú základnými piliermi kňazského života. Ich prijatie však nie je jednorazovým rozhodnutím, ale každodenným zápasom.

Preto treba pri svätej omši na oltári obetovať nielen chlieb a víno, ale aj seba samého – ako toho starozákonného baránka, jednoročného zdravého samčeka. Je to obeta zdravého muža. V mladosti človek obetuje predstavu svojej ideálnej manželky, neskôr aj možnosť zakúsiť život vo vlastnej rodine, ktorý ako kňaz nebude žiť. Aj to je súčasťou tajomstva kňazstva.

Keby ste porovnali mladého seminaristu z roku 1971 a dnešného arcibiskupa – v čom by sa ich pohľad líšil?

Odvtedy sa veľa zmenilo. Možno to dnes mnohých prekvapí, ale ako mladého bohoslovca ma poznali skôr ako človeka, ktorý chcel prinášať do života Cirkvi nové a moderné podnety.

Keď som bol neskôr menovaný za biskupa, niektorí si už ani nevedeli spomenúť na moje meno. Stačilo však povedať: „To je ten vysoký, chudý seminarista, ktorý stále chodil s gitarou a založil hudobnú skupinu.“ (s úsmevom)

To bola moja prvá etapa. Dnes ma už možno niektorí vnímajú celkom inak. Aj to však patrí k dozrievaniu človeka. Každé obdobie života má svoju krásu i vlastný spôsob komunikácie.

Smrť otca: Prvé „áno“ Bohu v tichu bolesti 

Práve v čase, keď ste vstúpili do seminára, zasiahla Vašu rodinu veľká tragédia. Ako to ovplyvnilo Vašu kňazskú formáciu? 

Môj otec zomrel 22. júla 1971 a ja som v októbri nastúpil do seminára. Bola to veľmi hlboká rana. Pracoval ako hasič a pri jednom veľkom požiari počas zásahu prišiel o život. Mal iba štyridsaťšesť rokov. Pre devätnásťročného mladého človeka je to udalosť, ktorá zásadne mení pohľad na život. Bolo to obdobie vnútornej bolesti a smútku. Najmä prvý ročník seminára som prežíval veľmi ťažko.

V ktorých momentoch ste si najintenzívnejšie uvedomovali, že Vám otec chýba? 

Najťažšie boli návštevy rodičov. Dodnes si pamätám spolužiakov, ktorých otcovia ich pravidelne navštevovali. Keď som ich videl prichádzať, vždy som si predstavil, že spolu s mamou mohol prísť aj môj otec. To boli chvíle, ktoré veľmi boleli.

Náročné obdobie ste napokon prekonali. Kedy ste prvýkrát cítili, že bolesť začína ustupovať? 

Človek sa aj s takýmito tragédiami musí s Božou pomocou nejako vyrovnať. Postupne som hľadal spôsob, ako v tom všetkom obstáť a pohnúť sa ďalej. Uvedomil som si, že sa nemôžem uzatvárať do svojho smútku. Ani to nebolo súčasťou mojej prirodzenej povahy.

Ešte pred vstupom do seminára som hrával divadlo. Mali sme rôzne predstavenia a bol som zvyknutý na spoločenský život. Preto som sa k tomu celkom prirodzene vrátil. Mal som starú gitaru – obyčajnú „gypsonku“. Začal som zisťovať, kto vie hrať na nejaký hudobný nástroj a kto vie spievať. Postupne sa okolo toho vytvorila partia hudobných nadšencov.

Mala v tom období hudba pre Vás nejaký výnimočný význam?

Pomáhala mi povzniesť sa. Bola pre mňa spôsobom, ako sa neuzatvárať do vlastných myšlienok a bolestných spomienok, ale žiť ďalej. Hudba a stretávanie sa s ľuďmi mi veľmi pomáhali.

Zostavili ste vlastnú kapelu?

Pod vedením Viktora Zborana sme spolu s ďalšími seminaristami, ktorí mali radi hudbu, vytvorili jednoduchú kapelu. Janko Bujna hral na basu, Paľo Kolár na bicie a Stanko Vojtko spieval. Nemali sme veľa nástrojov, ale mali sme radosť. Naše hudobné nástroje boli veľmi skromné. Jeden bubon bol obyčajný, druhý pioniersky a od rehoľných sestier sme si vypýtali pokrievku z hrnca. Dodnes sa na tom pousmejem.

Nebola to technika, ktorá robila hudbu. Bola to radosť. A práve tá mi veľmi pomohla prežiť náročné obdobie seminára i celkovej vtedajšej spoločenskej situácie.

Seminár pod tlakom režimu: Kňazstvo v období neslobody

To bolo v období veľkých tlakov. Akú atmosféru ste zažívali v seminári v čase normalizácie? 

Napriek tomu, že to bol čas mnohých napätí a obmedzení, v seminári bolo približne tristodvadsať bohoslovcov. Niektorých bohoslovcov prijali v roku 1968 do vyšších ročníkov, pretože už mali za sebou vysokoškolské štúdium alebo štúdium filozofie. My, devätnásťroční chlapci, sme ich zdravili s veľkým rešpektom. Vtedy sa úcta voči starším a skúsenejším ľuďom prejavovala inak ako dnes.

Okrem iného sme pripravovali mariánske akadémie, vianočné programy, veľkonočné pásma, divadelné predstavenia či hudobné vystúpenia. Bolo to nádherné obdobie tvorivosti bratislavských bohoslovcov.

Neboli z toho problémy? Nemali ste strach, že Vás zo seminára vyhodia?

Samozrejme, že z toho boli problémy. Nie raz. Zo seminára vyhodili siedmich bohoslovcov. Každý z nás sa dostal do situácie, keď mu hrozilo vylúčenie zo seminára.

Práve v čase, keď som nastúpil do seminára, prijali naspäť niektorých profesorov, ktorých medzičasom zo školy vyhodili, pretože patrili k Združeniu katolíckych duchovných Pacem in Terris, ktoré kolaborovalo s komunistickým režimom v Československu. Atmosféra sa vtedy výrazne sprísnila. Napriek tomu sme sa nevzdávali. Dnes si uvedomujem, že aj tieto skúšky boli súčasťou mojej osobnej formácie.

Podarilo sa Vám napriek tlaku režimu ďalej šíriť vieru prostredníctvom hudby a divadla?

Komunisti nám neustále robili nepríjemnosti a stavali nám do cesty prekážky, ale Pán Boh bol stále pri nás. Naša evanjelizácia prostredníctvom hudby a divadelných scénok mala veľký úspech, a to nás motivovalo pokračovať ďalej.

Na jedno naše vianočné predstavenie prišli dokonca aj známi intelektuálni komici Milan Lasica a Július Satinský. Veľmi sa im páčilo. Pre nás, mladých seminaristov, to bolo veľké povzbudenie. Povedali sme si, že ak sa naše predstavenie páčilo práve im, asi to nerobíme zle. (úsmev)

Najprv vzťah, potom evanjelizácia: Gitara bola mostom k mladým

Kaplánom ste boli veľmi krátko. Ako rýchlo sa zrodil Váš pastoračný štýl?

Ako kaplán som pôsobil iba približne rok a pol v Komárne. Mal som dvadsaťpäť rokov, keď ma poslali za administrátora do Bušiniec. Na dnešné pomery to bolo veľmi skoro. Človek bol mladý, plný elánu, ale zároveň si uvedomoval veľkú zodpovednosť.

Vlastne som si so sebou priniesol to, čo sa zrodilo ešte v seminári – prirodzenú túžbu byť medzi mladými ľuďmi. Hudba bola jednou z ciest. Nebola cieľom, ale mostom.

Keď ste vtedy brali do rúk gitaru a pracovali s mladými, na čo ste mysleli?

Bola to evanjelizácia, aj keď sme to vtedy tak nenazývali. Bolo to úplne prirodzené. Stretávali sme sa, spievali, rozprávali sa. Gitara bola súčasťou života. Nebolo treba veľké ozvučenie ani profesionálnu aparatúru. Stačila stará gitara, pár ľudí a dobrá vôľa.

Dnes je technika na úplne inej úrovni. Niekedy mám však pocit, že čím viac techniky máme, tým menej zostáva priestoru pre slovo. My sme spievali spirituály, piesne z talianskeho hnutia Gen Rosso či Gen Verde, gospelové piesne. Tam bol nositeľom posolstva predovšetkým text. Človek rozumel každej vete. Boli to modlitby zhudobnené do piesní.

Dnes sa niekedy stáva, že hudba je taká hlasná, až text úplne zanikne. Kresťanská hudba by mala predovšetkým pomáhať človeku počuť Božie slovo.

Mladí ľudia začali aj sami za Vami prichádzať. Čo bolo príčinou?

Možno to bolo tým, že som sa nesnažil byť niekým iným. Raz som išiel cez park do kostola. Na lavičke sedeli mladí chlapci a hrali na gitare. Lenže bola úplne rozladená. Tak som sa pristavil a povedal som: „Chlapci, môžem si ju na chvíľu požičať?“ Trochu prekvapene mi ju podali. Naladil som ju, zahral pár akordov a gitaru som im vrátil. To bolo všetko.

O niekoľko dní ma prišli sami vyhľadať. A o pár mesiacov som mal vo farnosti asi dvadsať nových miništrantov. Takto jednoducho sa niekedy začína pastorácia. Nie veľkými projektmi. Obyčajným ľudským stretnutím.

Čo ste sa vtedy naučili o tom, ako sa má človek priblížiť k ľuďom?

Najskôr si človek musí získať dôveru. Až potom môže hovoriť o evanjeliu. Nemôžeme začínať tým, že budeme mladých okamžite poučovať. Najskôr musia cítiť, že ich máme radi a že ich rešpektujeme. Potom sa začnú pýtať sami. 

Každá farnosť bola iná. Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že gitara už nestačí?

Keď som prišiel na miesto, kde bolo veľa starších ľudí, rýchlo som pochopil, že tam už gitara nebude hlavným nástrojom pastorácie. Na polnočnej svätej omši bývalo dvadsať ľudí.

Tam bolo potrebné ísť za nimi. Navštevovať chorých. Sadnúť si k starým ľuďom. Počúvať ich. A zrazu som objavil ďalší rozmer kňazstva. Aj to bola krásna škola.

Kňaz medzi ľuďmi: S kostolom sa opravovali aj ľudské vzťahy

Vo Vašom živote je ešte jedna zvláštna kapitola. Takmer všade, kam ste prišli, bolo treba opravovať kostol alebo faru.

Kostoly boli vo veľmi zlom stave. Fary ešte v horšom. Niekde boli postavené z nepálenej tehly a doslova sa rozpadávali. A tak sme postavili lešenie a začali obíjať starú omietku. Samozrejme, pracoval som s chlapmi aj ja. A práve tam vznikali tie najkrajšie rozhovory. Nie v kancelárii, ale na lešení. Pri miešačke, fúriku a lopate. Tam sa otvárali srdcia.

Teda nešlo len o opravu kostola?

Oprava kostola bola ďalším prostriedkom evanjelizácie. Muži, ktorí by neprišli na biblické stretnutie, zrazu stáli vedľa seba celý deň. Pomáhali si, rozprávali sa o rodine, deťoch i viere. To je pastorácia. Keby som vyhlásil biblické stretnutie pre mužov, možno by neprišiel nikto. Ale keď bolo treba opravovať kostol, prišli desiatky ľudí.

Vo Vašich spomienkach sa objavuje aj Vaša mama. Akú úlohu mala v tomto období?

(s úsmevom) Áno, svoju úlohu v tom zohrala aj moja mama. Sprevádzala ma na väčšine miest, kde som ako kňaz pôsobil. Starala sa o farskú domácnosť; vytvárala atmosféru domova, v ktorom sa ľudia cítili prijatí. Aj ako členka tretieho rádu svätého Dominika bola svojím spôsobom súčasťou môjho pastoračného pôsobenia.

Ako Slovenka zo Záhoria sa naučila po maďarsky, čo si veriaci veľmi vážili. V národnostne zmiešaných farnostiach mi pomáhala budovať vzťahy s ľuďmi. Bola veľmi súdržná a tímová – vedela spoluorganizovať potrebné veci, napríklad aj varenie guláša pri oprave kostola. Keď sa to dozvedeli ženy z farnosti, prišli jej pomôcť.

Čo sa okrem samotného kostola po tých opravách vo farnosti zmenilo, možno aj vďaka Vašej mame?

Oprava kostola bola vlastne opravou vzťahov. A nielen opravou vzťahov medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi Cirkvou a dedinou. Áno, mama k tomu prispela. Po čase som si uvedomil, že vo farnosti už takmer nebol človek, ktorý by hovoril proti Cirkvi či kňazom. Nie preto, že by som veľa kázal. Ale preto, že sme spolu žili. Ľudia videli, že farár pracuje s nimi. Že sa nebojí roboty. A to si veľmi vážili.

Pamätám si aj inú krásnu vec. Vtedy boli naše platy veľmi nízke. Poštárka nosila dôchodky po dedine a, samozrejme, každý vedel aj to, koľko málo dostáva pán farár. (úsmev) Štedrosť farníkov bola preto neraz obdivuhodná, pretože každý sa podelil s tým, čo mal, aj so svojím farárom.

Keďže často išlo o výrobky z domácej zabíjačky, časť sme spotrebovali aj pri stavbe. V Banskej Hodruši bolo veľa chudobných ľudí. Keď som im priniesol klobásy alebo mäso, mali z toho úprimnú radosť. Neraz hovorím, že Slovákov a Maďarov v tých časoch spájali aj klobásky. (úsmev) Možno to znie jednoducho, ale za tým bola obyčajná ľudská solidarita. A tá dokáže robiť zázraky.

Takto vyzerala Vaša pastorácia?

Áno. Ale môžeme to nazvať aj Božou pedagogikou. Najprv sme spolu opravili kostol. Potom sme ho slávnostne požehnali. A až potom bolo prirodzené založiť také klasické modlitbové spoločenstvá a biblické stretká.

Ľudia už vedeli, že farár nie je cudzí človek. Bol jedným z nich. A práve vtedy som pochopil jednu veľmi dôležitú vec: evanjelizácia sa nezačína na kazateľnici. Začína sa vzťahom.

Komunizmus a výsluchy: Prežiť pomáhal Pán Boh, ale aj humor

V homíliách a pri stretnutí, ktoré organizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska, ste spomínali viaceré ťažké zážitky z obdobia komunizmu, ktorý pretrvával aj po Vašom odchode zo seminára. Ako je možné, že na ne dokážete spomínať aj s humorom?

Asi preto, že keby človek stratil zmysel pre humor, ťažko by niektoré veci dokázal prežiť. Komunizmus bol veľmi krutým obdobím. O tom niet pochýb. Komunisti spáchali množstvo neľudských ohavných zločinov.

Musel som čeliť situáciám, z ktorých som musel doslova vynaliezavo vykľučkovať. Dnes sa na nich už dokážem zasmiať, hoci vtedy vôbec neboli veselé.

Prezraďte, ako sa dá vynaliezavo vykľučkovať zo situácie, keď je človek obkľúčený príslušníkmi ŠTB?

Pamätám si napríklad situáciu, keď ku mne prišli príslušníci Verejnej bezpečnosti. Ľudia vychádzali z domov, aby videli, čo sa deje. Bolo to také malé divadlo.

Usadil som ich na fare a ponúkol klobásku. Keď sme sa rozprávali, napadlo mi niečo, čo úplne zmenilo tón rozhovoru. Vymyslel som si, že v rodine mám príbuzného, ktorý pracuje u polície. Povedal som priezvisko ich plukovníka. Zrazu nastalo ticho a po chvíli odišli. (úsmev) Neopovážili sa vypočúvať niekoho, kto by mohol patriť do plukovníkovej rodiny.

Na takýto prejav v stresujúcej situácii človek potrebuje riadnu dávku guráže.

Samozrejme. Ale človek sa postupne naučí reagovať. Mal som dobrých a skúsených kamarátov, ktorí ma v tom usmernili. Tu sila nevíťazí. Treba si zachovať vieru, pokoj a lásku a zároveň vedieť reagovať s určitou dávkou vynaliezavosti. Pán Boh bol nad tým všetkým.

Komunistický režim svojou krutosťou mnohých pripravil nielen o zdravý rozum. Čo Vám vtedy najviac pomáhalo zachovať si vnútorný pokoj?

Viera. A potom ľudia. Nikdy som nebol sám. Okrem Boha sa aj v najťažších situáciách vždy našiel niekto, kto mi pomohol, poradil alebo sa za mňa modlil. A to bolo veľmi dôležité.

Keď sa s odstupom času pozeráte na Cirkev, viete porovnať jej zápasy v minulosti a súčasnosti. Ako sa staviate k výrokom niektorých ľudí, ktorí hovoria, že za komunizmu bolo lepšie?

V žiadnom prípade nesúhlasím s vyjadreniami, že za komunizmu bolo lepšie. Treba si jasne pripomínať, že cieľom komunistov nebolo Cirkev reformovať ani s ňou viesť dialóg. Ich cieľom bolo dostať ju pod úplnú kontrolu, oslabiť jej vplyv, postupne ju vytlačiť z verejného života a napokon ju zlikvidovať.

Prenasledovanie síce v mnohých ľuďoch prehĺbilo vieru a posilnilo vzájomnú solidaritu; vznikli silné spoločenstvá a podzemná Cirkev vydala obdivuhodné svedectvo vernosti. To však neznamená, že samotný režim bol pre Cirkev alebo spoločnosť dobrý. Dobro vyrástlo napriek útlaku, nie vďaka nemu.

Nový začiatok medzi Maďarmi a Slovákmi: Poslušnosť znamenala zbaliť kufor

Takmer tri desaťročia ste pôsobili vo farnostiach v národnostne zmiešanom prostredí. Kedy ste cítili, že Vás veriaci maďarskej národnosti prijali za svojho?

Každý človek prežíva svoju vieru aj cez materinský jazyk. Preto bolo dôležité, aby ľudia mohli počuť Božie slovo vo svojej reči. Keď som prišiel medzi maďarských veriacich, uvedomoval som si, že nestačí iba odslúžiť svätú omšu. Ak si chcete získať srdce človeka, musíte si osvojiť aj jeho jazyk. A potom vás prijmú za svojho.

Bolo pre Vás jednoduché naučiť sa kázať v maďarčine?

Nebolo. Od starej mamy som poznal iba takú „kuchynskú“ maďarčinu. Vtedy sa však nad tým veľmi neuvažovalo, či kňaz prijme preloženie do inej farnosti. Prišiel dekrét a išlo sa. Dnes sa často vedú dlhé rozhovory o tom, či kňaz prijme nové miesto. My sme to nezažívali. Pán biskup Gábriš jednoducho napísal: „Pôjdeš tam.“ A tak som išiel. Nebola diskusia ani vysvetľovanie. Taká bola doba.

Priebežne som sa snažil doučiť spisovnú maďarčinu. Ľudia veľmi rýchlo vycítili, že táto snaha je úprimná. Potom mi boli ochotní odpustiť aj gramatické chyby či slovné prešľapy.

O poslušnosti v Cirkvi sa často diskutuje. Mali ste niekedy chuť povedať: „Tentoraz už nie?“

Bol som vychovávaný k poslušnosti bez diskusií. Poslušnosť patrí ku kňazstvu. Dnes je situácia iná. Je prirodzené, že sa biskup s kňazom rozpráva a hľadá spoločné riešenie. A je to dobré. Len nesmieme zabudnúť, že poslušnosť zostáva evanjeliovou hodnotou. Nie je vojenskou disciplínou, ale dôverou.

Neraz ste boli poslaný na juh Slovenska, kde bolo treba začínať úplne od základov.

Áno. A spätne za to ďakujem. Keby som zostal celý život na jednom mieste, možno by som nikdy nespoznal to bohatstvo, ktoré som mohol zažiť. Pán Boh vie, prečo nás posiela práve tam, kam by sme sa možno sami nikdy nevybrali.

Myslíte si, že práve táto skúsenosť zohrala úlohu aj pri Vašom menovaní za biskupa?

Myslím si, že áno. Zrejme nešlo o to, že by som mal nejaké mimoriadne schopnosti. Skôr bolo potrebné nájsť niekoho, kto poznal obe prostredia - slovenské aj maďarské. A tak si možno povedali, že by to mohlo fungovať.

Po rokoch medzi maďarskými veriacimi ste prišli do Trnavy. Nebol to aj návrat k spisovnej slovenčine?

Bol. A poriadny. (smiech) S mamou sme sa rozprávali západoslovenským – záhoráckym nárečím. Vo farnostiach som sa s ľuďmi celé roky rozprával prevažne po maďarsky. A zrazu som mal kázať po celom Slovensku. Vtedy som si uvedomil, že sa musím znovu učiť hovoriť spisovnou slovenčinou. Aj to patrí ku kňazskej službe. Slovo je nástroj a treba ho kultivovať.

Biskupská služba: otcovstvo, zodpovednosť, rozhodovanie

Po rokoch farskej služby ste sa dostali do inej pozície. Dňa 2. mája 2004 ste boli vysvätený za biskupa a 11. júla 2013 ste boli menovaný za trnavského arcibiskupa. Aké boli Vaše prvé roky biskupskej služby?

Pán Boh použil svoj osobitý pedagogický spôsob, aby mi ukázal, v čom spočíva podstata biskupskej služby. V decembri 2004 som podstúpil vážnu operáciu žalúdka a práve v tomto období som si začal intenzívnejšie uvedomovať, čo odo mňa Pán Boh očakáva. Niekoľko mesiacov pred operáciou som sa ešte pozeral do zrkadla v plnej biskupskej výstroji – s mitrou na hlave a pektorálom na hrudi – a v duchu som sa presviedčal, že som skutočne biskupom.

Keď som však neskôr bezvládne ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti, porovnával som si tieto dva obrazy. Vtedy mi Pán Boh veľmi jasne ukázal, kým som. V mysli mi zazneli slová žalmu: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 5). Bol to pre mňa silný okamih. Na jednej strane bola vonkajšia stránka služby – slávnostné privítania pri birmovkách, úcta a dôstojnosť úradu. Na druhej strane vnútorná skúsenosť utrpenia, choroby a vlastnej krehkosti. To vedie človeka k pokore.

Stále som sa cítil byť lazaristom, synom svätého Vincenta de Paul. Túžil som byť „ľudovým“ biskupom podľa jeho vzoru. Podobne ako svätý pápež Ján XXIII. o sebe hovoril, že je farárom, a rovnako aj pápež František sa považoval predovšetkým za farára. Dodnes žijem s presvedčením, že vo svojom srdci som ním zostal.

Čo bolo na tomto prechode z farskej do biskupskej služby pre Vás najväčšou výzvou?

Postupne som si uvedomoval, že sa napĺňajú slová modlitby, ktorú nám zanechal svätý Vincent: „Bože, ktorý si na spásu chudobných a k výchove duchovenstva vo svätej Cirkvi novú rodinu skrze svätého Vincenta zhromaždil...“

Prvá časť tejto modlitby – služba chudobným – mi bola veľmi blízka. Cítil som sa v nej ako ryba vo vode. Nikdy by mi však nenapadlo, že raz budem niesť zodpovednosť za formáciu a vedenie duchovenstva. Po mojom menovaní sa však táto druhá časť v plnej miere naplnila. Vtedy som si začal ešte viac uvedomovať zodpovednosť za výchovu duchovenstva.

Bolo niečo, čomu ste ako farár nerozumeli na biskupskej službe, až kým ste ju sami nezačali vykonávať?

Ako farár som si neuvedomoval, čo všetko biskupská služba zahŕňa. Aj dnes, keď sa o týchto skúsenostiach rozprávam so svojimi spolužiakmi, nie vždy nachádzam úplné pochopenie. Tento posun priniesol zmeny aj vo vzťahoch. Mnohé sa prirodzene prečistili, pretože biskup musí neraz robiť aj nepopulárne rozhodnutia. Aj to patrí k obete, ktorú táto služba prináša.

Cíti sa biskup niekedy osamelý?

Áno, aj to sa stáva. Samota môže byť požehnaním, pretože vytvára priestor na modlitbu a vnútorné stíšenie, no môže byť aj veľmi náročná. Naplno som si ju uvedomil po piatich rokoch biskupskej služby, keď 8. mája 2009 zomrela moja mama. Až po jej odchode som pocítil, čo znamená zostať bez človeka, ktorý bol celé roky mojou každodennou oporou. Svojou pracovitosťou a obetavosťou mi výrazne uľahčovala kňazskú službu.

A v biskupskej službe, kde človek často nesie zodpovednosť za dôležité rozhodnutia sám a nie vždy sa môže o svoje bremená s niekým podeliť, sa ten pocit môže prehĺbiť. Práve vtedy sa učí opierať predovšetkým o Boha.

Keď napríklad pre chorobu v noci nemôžem spať, pustím si na mobile online prenos modlitby posvätného ruženca a pripájam sa k modliacim sa. V takých chvíľach si zvlášť uvedomujem, že tajomstvá bolestného ruženca sa môžu veľmi konkrétne odrážať aj v živote biskupa. Aj to patrí k obete, ktorú biskup denne prináša na oltár svojej služby.

Spomenuli ste nepopulárne rozhodnutia. Čo je pri rozhodovaní biskupa najťažšie?

Takých situácií je viac. Už samotná zodpovednosť je náročná. Keď som bol pomocným biskupom a dostal som určitú úlohu, hoci som sa s ňou vnútorne nestotožňoval, splnil som ju. Zodpovednosť totiž niesol ten, kto mi ju zveril – diecézny biskup.

Keď sa však človek stane biskupom, zodpovednosť za rozhodnutia nesie už sám. Je oveľa jednoduchšie poslúchať, než od druhých žiadať poslušnosť.

Bolo niekedy rozhodnutie, pri ktorom ste si večer povedali „neviem, či som sa rozhodol správne“?

V závažných veciach sa nerozhodujem sám. Mám okolo seba spolupracovníkov, ktorým dôverujem a s ktorými sa radím. Patria medzi nich assessori, teda biskupskí poradcovia, ale aj kanonici a ďalší spolupracovníci. Dôležité rozhodnutia vznikajú po spoločnom uvažovaní a modlitbe.

Naučili Vás roky biskupskej služby niečo aj o Vás samom?

Áno. Postupne som prehodnotil svoje priority. Myslím si, že je to prirodzený proces, ktorý človek s pribúdajúcimi rokmi prežíva. Uvedomujem si tiež, že sa mení aj estetické cítenie či pohľad na niektoré veci. Štýl, ktorý mám vo svojej pamäti zafixovaný ako „krásny“, môže byť v dnešnej modernej dobe vnímaný inak. Na niečo si človek časom zvykne, na niečo nie.

V čom Vás biskupská služba zmenila najviac?

Ako farár som si mohol dovoliť byť v každodennom kontakte s ľuďmi viac priateľský. Dnes svoju službu vnímam viac otcovsky. Je to zodpovednosť otca, ba až starého otca – spojená so starostlivosťou, obavou o druhých a snahou chrániť ich pred tým, čo by im mohlo uškodiť. Súčasťou otcovstva je preto aj napomínanie. Ak je vedené s láskou, môže mať liečivý účinok.

Žiaľ, dnešný svet často ponúka hodnoty, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi a pre mnohých ľudí sú veľmi príťažlivé. V takých chvíľach sa aj biskup môže cítiť bezbranný. Napriek tomu je jeho úlohou zostať verný evanjeliu a pokračovať v službe.

Dozrievanie a mystika: Kňazstvo nie je iba robiť, ale byť

V súčasnosti už hovoríte menej o aktivitách a viac o vnútornom živote a dôležitosti ticha. Čo je vo Vašom povolaní to dôležitejšie?

Kňaz má slúžiť. V pastorácii má svoje povinnosti a musí aj veľa robiť, pričom si stále uvedomuje svoj záväzok voči Bohu. Kňazstvo však nie je iba o tom, čo robím, ale predovšetkým o tom, kým som pred Bohom. Kňaz má svojím príkladom ľudí priťahovať k Bohu. Nemá byť stredobodom, ale nástrojom. A to si vyžaduje každodennú formáciu – aj prostredníctvom ticha a úprimnej modlitby.

Prispeli k Vašej kňazskej formácii aj konkrétni ľudia, na ktorých aj po rokoch zvlášť spomínate?

Každý z kňazov, ktorých som stretol už v detstve, mi ukázal inú pozitívnu podobu kňazstva. Nie teoreticky, ale vlastným životom. Spôsob mojej pastorácie a môjho kňazského života mal korene v ich príklade. Každý z nich mi odovzdal niečo nenahraditeľné. Najprv to boli jednoduché veci – gitara, mládež, spoločné stretnutia. Potom prišla práca vo farnostiach, starí ľudia, chorí, každodenný život. Až neskôr som pochopil, že všetko toto bola vlastne jedna cesta. Cesta k tomu, aby som intenzívnejšie vnímal a zakúšal Božiu prítomnosť a lásku.

Keby ste mali vybrať troch kňazov, ktorí Vás niečím inšpirovali, ktorí by to boli a čo Vás naučili?

Ľubomír Sedlák ma naučil pracovať s mládežou. Brával nás ako mládežnícku partiu autom do Tatier. Pre nás štrnásťročných to bola škola života. Tam sme sa učili modliť, rozjímať a počúvať Boha. Dnes si uvedomujem, aký veľký dar to bol.

Farár Dominik Tóth nám otvoril dvere do sveta mystiky. Vtedy som si začal viac uvedomovať, že nestačí iba robiť dobré veci. Treba zároveň budovať vzťah s Bohom, využívať všetky prostriedky a čerpať zo sviatostí. Je potrebné s Božou pomocou neustále „byť“ lepším a svätejším človekom.

Pri bratoch vincentínoch som spoznal, čo v skutočnosti znamená žiť vieru v ťažkostiach a obetovať sa pre Pána. Keďže mnohí z nich boli počas komunizmu vo väzení, ich život bol pre mňa svedectvom vernosti. Vincentínska spiritualita a spôsob misijnej práce svätého Vincenta dodnes tvoria základ aj mojej spirituality. Túžim ho nasledovať a aspoň trochu sa mu priblížiť.

Môžu človeka k hlbšiemu pochopeniu duchovnosti priviesť aj úplne obyčajné stretnutia a skúsenosti?

Vnímanie duchovnosti sa mení aj podľa veku a životných skúseností. Človek síce smeruje k tomu istému cieľu, ale už iným spôsobom, pretože spôsob prežívania sa postupne mení.

Ktoré obyčajné stretnutia alebo skúsenosti najviac ovplyvnili Vaše chápanie duchovného života?

Spomínam si na pána farára Štefana Dragúňa. Bol to duchovný a zároveň veľmi praktický človek, ktorý v ničom nevidel problém a z ničoho si nerobil ťažkú hlavu. Keď nám podával sväté prijímanie, všimol som si jeho dlane zodraté od práce. Olej z továrne sa už z tých rúk nedal umyť. A keď tieto ruky držali Eucharistiu, bol to obraz, ktorý v nás chlapcoch veľmi intenzívne rezonoval.

Po svätej omši nás zavolal na faru. Rozprestrel na stôl noviny, nakrájal slaninu a cibuľu. Rozdal nám malé nožíky a každý si napichoval kúsky. Doma by som slaninu možno ani neochutnal. Tam však mala chuť, akú nedokáže vytvoriť ani najlepší kuchár. Chutila totiž spolupatričnosťou a prijatím. Tým, že nikto nejedol sám. Nebola to iba desiata. Bola to skutočná hostina. A veľká životná lekcia.

Pochopil som, že duchovnosť nemusí vždy voňať kadidlom ani šušťať stránkami múdrych kníh. Niekedy vonia slaninou, cibuľou a starými novinami rozprestretými na stole. A práve v tejto všednej obyčajnosti sa človeka môže dotknúť niečo veľmi silné – posvätné.

Niekedy zostanú v človeku najhlbšie zapísané práve malé skutky prijatia a blízkosti. Je aj iná takáto jednoduchá skúsenosť, na ktorú dodnes spomínate?

Vôňa naftalínu mi dodnes pripomína jednu spomienku na vincentína pátra Belana. Po otcovej smrti a pred nástupom do seminára som išiel na brigádu do Čiech k sestričkám. Páter Belan na mňa čakal v starom kabáte Hubertus. Vonku mrholilo a keďže som mal iba tričko, prehodil cezo mňa svoj starý kabát. Bol už poškodený moľami a bolo z neho prenikavo cítiť naftalín. Keď cítim naftalín, vždy si spomeniem na túto udalosť. Aj preto je pre mňa jeho vôňa príjemnou spomienkou.

Títo ľudia teda neovplyvnili iba Váš pohľad na kňazstvo, ale aj na duchovný život?

Áno. Bez nich by som bol iným človekom a možno aj iným kňazom. Každý z nich mi odovzdal jednu časť mozaiky môjho života. Až po rokoch som si uvedomil, že ich Pán Boh posielal do môjho života presne vtedy, keď som ich potreboval.

Začínali ste s gitarou a novými formami pastorácie. Dnes s úctou hovoríte aj o tradícii. Čo sa zmenilo?

Skôr ja. Nie Cirkev. Keď človek dozrieva, objavuje vznešenosť, hodnotu a krásu vecí, ktoré predtým možno nevnímal. Zapáčil sa mi gregoriánsky chorál, staré liturgické spevy aj symbolika liturgie. Dokonca som si kúpil staré retro rádio a začal som počúvať gramofónové platne. (úsmev) Možno je to vekom, alebo tým, že človek sa prirodzene vracia ku koreňom.

Mohli by ste spomenúť jednu vec, ktorú ste v mladosti považovali za zastaranú a dnes ju obdivujete?

Keď som bol malý miništrant, ráno sme v kostole slávili zádušné latinské sväté omše, takzvané obitus. Ako chlapec som aj tridentskú liturgiu vnímal inak. Súviselo to aj s tým, že v tom období ju nie všetci kňazi slávili s dostatočnou dôstojnosťou.

Keď pápež Benedikt XVI. umožnil širšie slávenie tradičnej latinskej liturgie, vytvorili sme priestor aj pre túto skupinu veriacich. Ak tradícia zostáva v jednote s Cirkvou, môže byť osobnou cestou prežívania viery.

Vo Vašom živote sa prelína viacero svetov – slovenský, maďarský, mestský, dedinský, mladý aj starší, moderný, tradičný. Čo Vás na tých rozdielnych prostrediach najviac prekvapilo?

Jednota v rozdielnosti. Dalo mi to skúsenosť univerzálnej Cirkvi a poznanie, že každý človek je dôležitý – bez ohľadu na jazyk, vek alebo prostredie.

Keď som videl starých ľudí na dedine, uvedomoval som si hodnotu trpezlivosti. S mladými som prežíval viac radosti. Medzi robotníkmi som ocenil poctivosť ich práce. A keď som zostával v tichu modlitby, pochopil som, že nič z toho by nemalo zmysel bez Boha.

Po päťdesiatich rokoch: Vďačnosť a ticho dozretého života

Ticho sa v posledných rokoch často objavuje vo Vašich úvahách. Aký význam má pre Vás?

Veľký. Ticho nie je prázdnota. Ticho vytvára priestor na pôsobenie lásky. V tichu sa človek učí počúvať – nielen ľudí, ale aj Boha. Ticho je Božím jazykom. Srdce v tichu nachádza odpovede, ktoré rozum nie vždy dokáže nájsť.

Aj názov Vašej knihy Favete linguis – Corde videre možno preložiť ako ‚mlčte jazykom, pozerajte srdcom‘. Čo človek uvidí, keď sa naučí pozerať srdcom?

Corde videre je moje biskupské heslo. Niektorí kňazi mi ho často pripomínajú, pretože si myslia, že ten, kto sa pozerá srdcom, vidí iba dobro a pozitívne veci. Pozerať sa srdcom však znamená preniknúť cez vonkajšiu škrupinu k podstate vecí. To, čo sa často zdá byť malé, malicherné alebo bezvýznamné, sa zrazu ukáže v plnej nádhere. A naopak, to, čo svet považuje za veľké, môže byť z pohľadu srdca malé.

Vaša kniha Favete linguis – Corde videre vznikla z krátkych zamyslení. Čo bolo impulzom, aby ste tieto myšlienky zachytili?

Vnímam, že dnes máme okolo seba veľmi veľa slov. Veľa hovoríme, veľa píšeme, veľa komentujeme a každý má potrebu vyjadrovať sa ku všetkému. A predsa sa niekedy zdá, že si navzájom rozumieme menej.

Preto som zvolil takýto názov knihy. Nie všetko podstatné sa totiž dá vyjadriť slovami. Niektoré veci možno pochopiť až vtedy, keď sa človek na chvíľu zastaví, stíši a dovolí Bohu prehovoriť do svojho života. Myšlienky spontánne plynuli z mojej modlitby, spomienok, stretnutí s ľuďmi aj z obyčajných udalostí každodenného života. Preto sa v knihe prirodzene stretáva próza s poéziou či krátkou meditáciou. Niekedy verš dokáže povedať to, na čo nestačí dlhé vysvetľovanie.

Keby ste mali z celej svojej päťdesiatročnej cesty, ktorú ste zhrnuli v tejto knihe, odovzdať jednu skúsenosť ľuďom, ktorí hľadajú zmysel svojho života, čo by to bolo?

Aby sa človek nebál stíšiť. Práve v tichu totiž často nachádza odpovede, ktoré márne hľadá v hluku sveta. Keď sa naučí pozerať srdcom, zistí, že Boh bol pri ňom oveľa častejšie, než si dovtedy uvedomoval. Inými slovami to pripomína aj známy príbeh o mužovi, ktorý sa sťažoval Pánovi Ježišovi, kde bol v čase jeho najväčších problémov, keď na zemi videl už len jeden pár stôp. Pán Ježiš mu odpovedal, že práve v tých najťažších chvíľach ho niesol v náručí, preto videl iba jeden pár stôp.

Počas života ste aj Vy sprevádzali tisíce ľudí. Kto sprevádzal Vás?

Je veľmi dôležité, aby mal kňaz svojho spovedníka a duchovného sprievodcu. Ja som vždy pri sebe takéhoto kňaza mal. Rád vediem duchovné rozhovory aj so svojimi rovesníkmi, ktorých si vážim. Je dôležité, aby kňaz nezostal samorastom, ktorý vedie druhých, ale sám by zostal bez duchovného vedenia. Skôr než niečo odovzdávame druhým, musíme najprv sami načerpať.

Na čo sa tešíte v ďalších rokoch svojho života?

Na každý deň. Pán mi posiela do cesty ľudí, ktorí sa o mňa starajú a s ktorými spolupracujem. Svoj čas budem určite venovať predovšetkým modlitbe, ale aj spomienkam. Plánujem pobudnúť aj v prírode, ktorú mám veľmi rád. V mojom veku však treba byť aj sebakritický a nepúšťať sa už do veľkolepých plánov. Ak by však Pán Boh odo mňa niečo chcel, rád poslúžim.

Mám o päť rokov staršiu sestru, s ktorou si niekedy zavoláme, posťažujeme sa jeden druhému, čo nás bolí, ale zároveň sa aj vzájomne povzbudíme. Vždy sa tiež poteším, keď sa dozviem, že vo farnostiach, v ktorých som slúžil, sa dnes niečo dobré deje.

Aký dar od Boha považujete vo svojom živote za najväčší? 

Najväčším darom je pre mňa samotný život. V tomto dare je obsiahnuté všetko ostatné. Veľkou milosťou pre mňa bolo, že som sa narodil do katolíckej rodiny. Vyrastal som obklopený ľuďmi hlbokej viery, ktorí mi odovzdali pevné kresťanské hodnoty. Mojich slovenských - záhoráckych starých rodičov som nazýval starenka a starínek, hoci starínka som osobne nepoznal, pretože zomrel ešte pred mojím narodením. Otcových rodičov, ktorým som hovoril omama a opapa, si rovnako pamätám ako veľmi zbožných a dobrých ľudí maďarskej a nemeckej národnosti, akých bolo vo vtedajšej Bratislave a jej okolí mnoho. 

Božie požehnanie som však zažíval počas celého svojho života – v seminári, v kňazskej službe, so spolubratmi i pri stretnutiach s mnohými ľuďmi, cez ktorých ku mne Boh neraz prehováral. S hlbokou vďačnosťou si uvedomujem, že ma Boh verne sprevádzal na každom kroku môjho života. Za túto milosť som mu z celého srdca vďačný.

Báseň z knihy arcibiskupa Jána Oroscha Favete linguis - Corde videre

Kým som, Pane?
Chcem byť lovcom perál.
Vlastne iba jednej, 
skrytej v lastúre na dne mora.
Ponáram sa za ňou znova a znova,
pod hladinou šialeného Babylonu.
Hľa moje povolanie, 
moja práca každodenná. 
Mušľa nenápadná stále ma ku dnu láka, 
do hlbín oceánu. 
V nej ukryté je tajomstvo môjho ponárania.