František Olbert OFM: „Začnime odznova!“ - silné posolstvo pre spoločnosť, ktorá stráca dych

Predstavený františkánskeho kláštora v Trnave František Olbert OFM hovorí o nadčasovom odkaze svätca z Assisi, ktorý môže byť aj dnes cestou k pokoju, zmiereniu a objaveniu skutočnej radosti. V rozhovore približuje, ako môže františkánska spiritualita odpovedať na súčasné krízy identity, polarizáciu spoločnosti či stratu vnútorného pokoja.

Práve v tomto duchu sa budú niesť aj Františkánske jubilejné misie v Trnave od 15. do 20. septembra 2026, ktoré vyvrcholia celoslovenským stretnutím františkánskej rodiny v sobotu 19. septembra v Kostole sv. Jakuba. Jubilejný rok preto nie je iba pripomienkou veľkého svätca, ale konkrétnym pozvaním „začať odznova“ – vo viere, vo vzťahoch i v každodennom živote.

Osemstoročný odkaz zakladateľa vašej rehole nestratil na aktuálnosti. Aké nadčasové duchovné posolstvo priniesol svetu svätý František z Assisi?

Pápež Lev XIV. vyhlásením Jubilejného roka sv. Františka poukazuje na mimoriadnu aktuálnosť posolstva tohto svätca. Otázkou však zostáva, nakoľko toto posolstvo dokáže skutočne preniknúť do života Cirkvi a spoločnosti a nezostať len peknou myšlienkou či zbožným prianím. To závisí aj od nás kresťanov – či budeme schopní jeho odkaz autenticky žiť.

Františkovo posolstvo je nadčasové, pretože sa dotýka základných potrieb človeka. Aj dnes sme pozvaní prinášať pokoj tam, kde chýba zmierenie, kde medzi ľuďmi pretrváva neodpustenie, hnev či trpkosť. Rovnako aktuálna je výzva k vzájomnej úcte – k úcte medzi ľuďmi, k stvorenstvu i ku všetkému, čo nás obklopuje.

Predovšetkým však svätý František ukazuje človeku cestu k objaveniu Boha ako najvyššieho Dobra a prameňa Lásky. Práve v tom spočíva sila jeho odkazu pre dnešný svet. Aktuálnym sa však nestane sám od seba – živým ho môžeme urobiť iba my, konkrétnym spôsobom nášho života.

Ako ste spomenuli, svätý František ukazuje cestu jednoduchosti, mieru, radosti a úcty k stvoreniu. No my naopak, žijeme v čase spoločenských napätí, vojen a polarizácie. Ako môže byť františkánska spiritualita nástrojom pokoja a zmierenia v dnešnom svete?

Denne sme konfrontovaní so správami o vojnách, spoločenskom napätí či rastúcej polarizácii. Rozdelenie sa však neodohráva len na úrovni veľkej politiky – preniká aj do našich rodín, susedstiev či farských spoločenstiev. 

Treba si uvedomiť, že ani svet v časoch svätého Františka nebol idylický. Aj on bol účastný v jednom z bojov medzi mestami Assisi a Perugia. Sám zažil, čo je to vojna, rivalita, násilie, a to veľmi konkrétnym spôsobom v celej drsnosti a krutosti. Práve preto je jeho skúsenosť a životné svedectvo také silné. 

Jeho obrátenie nespočívalo len v zmene osobného života, ale aj v zmene pohľadu na človeka. František sa naučil nevidieť v druhých nepriateľov, ale bratov a sestry. Uvedomoval si, že nás všetkých ľudí spája niečo hlbšie – že sme všetci synmi a dcérami jedného Boha. 

Uvedomenie si toho, že sme všetci deťmi jedného Boha nás môže doviesť k jednote, a teda aj k zmiereniu a pokoju?

Práve tento pohľad môže byť aj dnes cestou k zmiereniu. Ak človek stratí vedomie spoločnej dôstojnosti, veľmi ľahko podľahne rivalite, nezdravej súťaživosti či mentalite „kto z koho“. Potom prevládne túžba byť silnejší, úspešnejší alebo nadradený druhým, a cesta k pokoju sa hľadá len veľmi ťažko.

Františkánska cesta ponúka inú perspektívu – vedomie hodnoty každého človeka, cestu úcty, pokory a jednoduchosti, chudoby a radosti. Nezačína veľkými gestami, ale konkrétnym spôsobom života, schopnosťou počúvať, odpúšťať a budovať vzťahy. A práve to dnešný svet mimoriadne potrebuje.

Ak by sme sa všetci denne modlili modlitbu sv. Františka „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja“, čo by sa zmenilo? 

Verím, že by sa aspoň trochu zmenili srdcia tých, ktorí by sa ju úprimne modlili – teda my. Veď každá skutočná zmena sveta sa rodí najskôr v ľudskom srdci.

Mnohí ľudia dnes zažívajú „krízu identity“. Svätý František pravdepodobne zažil niečo podobné. Ako sa mu podarilo ju premeniť na duchovnú silu?

To, čo platilo pre svätého Františka, platí aj dnes pre nás: všetci prechádzame osobnostným vývinom; rozvíjame sa ako osobnosti, dozrievame ako ľudia, ako kresťania – teda mali by sme. A práve táto skutočnosť rozvoja so sebou nesie to, že v určitom momente prichádza kríza toho, „kto som“ a „mám potrebu objavovania toho, kým sa mám stať“. Základným problémom súčasnosti je, že sa bojíme akýchkoľvek kríz. Každú skúšku a záťažovú situáciu vnímame ako čosi negatívne, avšak tie sú nevyhnutnou súčasťou dozrievania. 

 V stredoveku bol celý spôsob dospievania a budovania osobnosti ovplyvnený vtedajším spoločenským dianím a v niečom bol v tých časoch jednoduchší. 

V čom to máme dnes náročnejšie?

My sme dnes ovplyvnení našou dobou vo viacerých aspektoch komplikovanejšou, pretože spoločnosť sa výrazným spôsobom rýchlo mení. Sú spochybňované viaceré aspekty, na ktorých spoločnosť stála stáročia – rodina, náboženstvo, hodnoty, stabilita povolania, životná profesia. Mladý človek má obrovské možnosti, no zároveň často nevie, kým je, akým smerom sa má uberať a o čo stabilné sa môže oprieť. A to je tá najväčšia dilema a rozdiel v porovnaní s časmi minulými, i tými z 13. storočia.

Zároveň žijeme v kultúre, ktorá človeka tlačí k tomu, aby bol neustále výnimočný, obdivovaný a „viditeľný“ ako indivíduum. A to vytvára ešte väčší tlak a neistotu. Propagovaná sebastrednosť zastiera zdravé sebavedomie či správnu sebahodnotu a úctu k sebe, o ktorej učí evanjelium. Často neprikladáme význam tomu, čo je obyčajné a jednoduché, čo je prirodzenou bežnou súčasťou života každého z nás, a preto sa domnievame, že táto obyčajnosť nemá cenu. 

Akým spôsobom sa s krízou identity vyrovnal svätý František a čo by sme sa od neho mohli v tomto smere naučiť?

František neutekal pred vlastnou krízou. Prijal ju ako obdobie hľadania seba. Neostal pri tom pasívny, snažil sa ťažkosti s tým spojené vyriešiť. Symbolické je jeho rozhodnutie opravovať chátrajúci kostolík. Pracoval, namáhal sa, hoci v neistote toho, čo bude. A práve v tomto procese začal objavovať nielen Krista, ale aj samého seba.

Podobne silný bol moment, keď objal malomocného človeka, ktorý mu bol dovtedy odporný. A vďaka tomuto prekonaniu seba zrazu objavil Krista a objavil aj seba v inom svetle. Toto sú kľúčové momenty, ktoré môžu byť aj pre nás veľkou inspiráciou: vedieť sa prekonať, pomôcť, byť aktívny.

Františkova spiritualita zdôrazňuje aj postoj „minoritas“ - byť menším. Je to forma sebazrieknutia, alebo paradoxne cesta k autentickému sebauskutočneniu?

Bolo by chybou domnievať sa, že vo františkánskej minorite ide len celoživotný postoj podceňovania, neuznania a neobjavenia svojich darov či o akúsi nezdravú servilnosti voči druhým. V skutočnosti je to celkom inak. 

František objavil, že práve prijatím postoja umenšenia môže človek nájsť svoje skutočné naplnenie. 

V postoji „byť menší“ dokáže vedome a z lásky ustúpiť od vlastných nárokov a predstáv — nie zo slabosti, ale z úcty k druhému a pod vedením Boha. V svetle Božej milosti postupne pochopí, že práve týmto spôsobom môže pravdivo objaviť aj seba samého.

Ide o známy paradox, ktorý zaznieva aj vo františkánskej modlitbe za pokoj: „...pretože len keď dávame, nadobúdame.“ Toto tajomstvo nemusí zodpovedať logike dnešného sveta, no konkrétnosť života nás neustále učí, že práve tento princíp platí mimoriadne hlboko a pravdivo. 

V kontexte františkánskej spirituality ste spomenuli aj radosť, ktorá niektorým ľuďom chýba. Svätý František dokonca hovoril o „dokonalej radosti“, a to práve v situácii odmietnutia a utrpenia.

Dnes často hľadáme radosť v emóciách, zážitkoch alebo okamžitom pocite šťastia. Problém je, že takáto radosť býva veľmi krátkodobá. Na jednej strane nachádzame a hľadáme dôvody, prečo žiť v radosti bez starostí, ale často je to radosť, ktorá je veľmi chvíľková. O to rýchlejšie potom upadáme do smútku a bezútešnosti.

Dokonalá radosť u svätého Františka je príbehom, ktorý vôbec nie je ľahké prijať. Cez tento príbeh ho môžeme obdivovať a trochu sa mu aj čudovať. František hovoril o hlbšej radosti – o radosti, ktorá nestojí na úspechu, uznaní či pohodlí. Ani on nežil v neustálej eufórii. Zažíval nepochopenie, odmietnutie a sklamanie, dokonca aj od vlastných bratov. Napriek tomu veril, že život má zmysel a že nič, čo človek robí z lásky, nie je pred Bohom zbytočné. A práve toto presvedčenie môže človeku priniesť pokoj aj v náročných chvíľach.

Motto františkánskeho jubilea znie: „Začnime odznova.“ Ako môže človek začať odznova, ak zistí, že žil nesprávne?

Toto motto vychádza zo slov svätého Františka na sklonku jeho života. Keď cítil, že sa blíži jeho koniec, povedal svojim bratom: „Začnime, bratia, lebo sme zatiaľ nič neurobili.“ František tým hovorí, že vždy existuje možnosť začať znova.

Nebolo by dobre automaticky vyhodnocovať našu minulosť ako pokazenú a nedobrú. František je človekom vďačnosti a preto aj vďaka nemu si môžeme uvedomiť, že aj to, čo bolo doteraz, nemuselo byť len zlé. 

Dôležitým je postoj ochoty zamýšľať sa nad našim životom. Kde sú veci pekné, ďalej v nich pokračovať, byť za ne vďační a rozvíjať ich, ale zároveň v pokore uznať to, čo dobré nebolo a nie je; to, čo zostalo zanedbané, tam, kde sme sa nechali preniknúť slepotou či pohodlnosťou. 

A tam určite zaznieva Františkovo pozvanie: Začnime odznova, lebo...

Akú konkrétnu výzvu by mal každý veriaci prijať počas tohto jubilejného Roka svätého Františka?

Možno úplne jednoduchú: zastaviť sa a premýšľať nad tým, čo môže Boh urobiť s človekom, ktorý mu otvorí svoje srdce. 

Ak si vďaka svätému Františkovi uvedomíme, že evanjelium sa dá žiť aj dnes, v obyčajnom každodennom živote, potom toto jubileum spĺňa svoj zmysel. A potom už stačí málo: priniesť viac pokoja, úcty, zmierenia a bratstva do konkrétnych vzťahov. 

Práve tam sa totiž začína skutočná zmena sveta.