Biskup Larry J. Kulick: Slovensko má poklad, o ktorý nesmie prísť

Biskup Larry J. Kulick v rozhovore pre Arcibiskupský úrad v Trnave hovorí o svojom slovenskom pôvode, o vzťahu amerických Slovákov ku krajine svojich predkov, o viere, kultúre a slovenskej identite. Zároveň upozorňuje, že pod vplyvom Západu môže Slovensko stratiť niečo, čo je podľa neho jeho skutočným pokladom. „Buďte veľmi opatrní,“ odkazuje Slovákom. „My dokážeme rozpoznať, čo je skutočným pokladom, práve preto, že sme o časť z toho prišli.“

Vaša tohoročná púť na Slovensko má pre Vás osobný aj symbolický význam. Čo Vás tentoraz priviedlo do krajiny Vašich predkov?

Túto cestu po Slovensku si veľmi užívam spolu s pútnikmi. Prichádzame z Greensburskej diecézy v Pensylvánii, ktorá má spomedzi všetkých štátov Spojených štátov amerických najväčší počet slovenských prisťahovalcov. Tento rok je pre nás výnimočný aj preto, že naša diecéza oslavuje 75. výročie svojho založenia. Túto púť sme preto naplánovali ako súčasť celoročných osláv tohto významného jubilea.

Mnohí pútnici majú svoje korene na Kysuciach, čo ma osobne veľmi teší, keďže moji starí rodičia pochádzali z Novej a Starej Bystrice. Ešte sme nikdy nemali takú veľkú skupinu ľudí, ktorí by zároveň mali korene v tej istej dedine. Je to nádherné prepojenie.

Od samého začiatku svojho života som bol obklopený slovenskou identitou.

Slovensko teda nie je pre Vás iba krajinou, ktorú navštevujete. Je súčasťou Vášho osobného príbehu. Ako ste vnímali svoju slovenskú identitu počas detstva?

Vyrastal som v rodine so slovenskými koreňmi a slovenské zvyky boli prirodzenou súčasťou nášho života. Aj naša farnosť bola slovenská. Náš kňaz pochádzal zo Slovenska a mnohé naše pobožnosti sa konali v slovenčine. Asi 95 percent ľudí v našej farnosti boli buď prisťahovalci zo Slovenska, alebo ich deti či vnúčatá. Od samého začiatku svojho života som bol teda obklopený slovenskou identitou.

Dnes je bežné cestovať medzi Slovenskom a Spojenými štátmi americkými. Pre staršie generácie slovenských prisťahovalcov to však bolo podstatne komplikovanejšie.

Určite. Ešte z detstva v Amerike si pamätám, že spojenie so Slovenskom bolo oveľa náročnejšie. Ľudia na Slovensko necestovali, pretože v tom čase bolo na Slovensku obdobie komunizmu. Existovali obavy a niekedy aj nedorozumenia na oboch stranách.

Napriek tomu tu vždy bola veľká láska k Slovensku. Mnohí prisťahovalci a príslušníci prvej generácie amerických Slovákov boli veľmi hrdí na svoje slovenské dedičstvo. Robili veľa pre to, aby v Amerike podporovali slovenskú kultúru a zároveň pomáhali Slovensku – niekedy dokonca aj spôsobmi, ktoré by sme mohli označiť za „podzemné“.

Vidíme medzi mladými ľuďmi nový záujem o ich slovenské korene. Mnohí z nich chcú znovu objaviť svoju históriu. Túžia po spojení so svojím dedičstvom. Je to veľmi zaujímavý fenomén.

Čo podľa Vás pomohlo slovenskej identite v Amerike prežiť?

Práve hrdosť na slovenské korene a snaha odovzdávať ich ďalším generáciám. Slovenská kultúra, tradície, viera a vzťahy medzi ľuďmi boli spôsobom, ako si prisťahovalci udržiavali spojenie s krajinou svojich predkov.

Je zaujímavé, že dnes, keď už hovoríme o tretej či štvrtej generácii amerických Slovákov, vidíme medzi mladými ľuďmi nový záujem o ich korene. Mnohí z nich chcú znovu objaviť svoju históriu. Túžia po spojení so svojím dedičstvom. Je to veľmi zaujímavý fenomén.

Na Slovensko prichádzate už 30 rokov. Čo Vás na ňom napriek všetkým zmenám stále oslovuje?

Ľudia. Prvýkrát som tu bol v roku 1993. Bolo nádherné sledovať, ako sa krajina mení a vyvíja. Niektoré veci sa zmenili, ale srdce Slovenska zostalo rovnaké. A tým je viera, ľudia, ich pohostinnosť a štedrosť. Myslím si, že Slováci nás všetkých učia krásnym spôsobom – aspoň mňa určite – jednoduchosti, ktorá má hlboký význam. V Amerike sme si život podľa môjho názoru veľmi skomplikovali.

Je niečo, čo Vás na Slovensku znepokojuje?

Áno. Vidím, že v priebehu rokov začína Západ ovplyvňovať aj Slovensko a začínam tu pozorovať niektoré z rovnakých charakteristík. Buďte opatrní. Niekedy sa ľudia pozerajú na svoju vlastnú kultúru a hovoria si: „Sme Slováci,“ alebo „To sú staré veci. Chceme niečo nové, chceme všetko moderné.“ A  Američania prichádzajú a hovoria: „Buďte veľmi opatrní.“ Pretože my dokážeme rozpoznať, čo je skutočným pokladom, práve preto, že sme o časť z toho prišli.

Je veľmi dôležité zachovať si kultúru, vieru, identitu a svoje dedičstvo. Slovensko je v tomto veľmi bohaté.

Čo by podľa Vás Slovensko nemalo stratiť?

To, čo je jeho skutočným pokladom. Svoju vieru, slovenskú kultúru a identitu. To je nesmierne dôležité, najmä v malej krajine. Slovenská identita je veľmi dôležitá. Niekedy sa zdá, že mladí ľudia chcú byť všetkým možným, len nie Slovákmi. Je však veľmi dôležité zachovať si kultúru, vieru, identitu a svoje dedičstvo. Slovensko je v tomto veľmi bohaté.

Keď hovoríte o slovenskej identite, zaujímavý je práve príbeh mladých Američanov slovenského pôvodu. Kým na Slovensku niektorí mladí ľudia od svojich koreňov ustupujú, v Amerike ich ďalšie generácie znovu objavujú?

Je to skutočne zaujímavé. Keď slovenské komunity v Amerike postupne prechádzajú do tretej a štvrtej generácie, vidíme, že mladí ľudia chcú znovu nájsť svoje korene. Túžia po spojení so svojím dedičstvom, so svojou históriou. Pozorujem, že táto ich túžba je veľmi silným pohonom.

Počas Vašej púte na Slovensku ste druhý deň zavítali do Trnavy. Čo vás tu najviac oslovilo?

Starobylosť Trnavy, a to v celkovom kontexte dejín Cirkvi a Slovenska. Trnava je skutočne centrom viery, ktoré dokázalo pretrvať stáročia a zároveň sa prispôsobovať zmenám. Ako som spomenul aj v dnešnej homílii počas svätej omše v Katedrále sv. Jána Krstiteľa, boli sme tu začiatkom 90. rokov, keď bola táto katedrála v zlom stave. Vidieť, ako sa zmenila, ako bola obnovená a zreštaurovaná, je nádherná.

Keď sa zamyslíme nad tým, čo pre nás znamenajú stáročia… Pre nás Američanov je naša diecéza stará 75 rokov. To je z nášho pohľadu veľká vec, ale v porovnaní so Slovenskom je to veľmi krátky čas. A práve to je na Trnave krásne – že nielen prežila, ale aj prosperovala a pokračovala napriek toľkým zmenám a historickým obdobiam.

Vaša desaťdňová púť sa začala v Šaštíne a pokračovala cez Piešťany a Trnavu. Kam ešte smerujete?

Plánujeme cestovať po celom Slovensku. V ďalších dňoch chceme navštíviť obec, z ktorej pochádzali moji starí rodičia – Novú Bystricu na Kysuciach. Mnohí ľudia, ktorí sú s nami, majú korene práve na Kysuciach. Potom pôjdeme do Čičmian a Žiliny, do Tatier a následne na východ – do Prešova, Košíc a Bardejova. A ešte pôjdeme aj do Nitry. Nechcem na to zabudnúť. Biskup Judák pochádza z Harvelky, ktorá je neďaleko Novej Bystrice (úsmev).

Súčasťou Vašej cesty je aj projekt, ktorý prepája Slovensko s dejinami slovenských komunít v Amerike. O čo ide?

Môj priateľ je majiteľom Múzea vysťahovalectva z územia Slovenska do Severnej Ameriky. Posledných pár rokov mu s ním pomáham.

Jedným z jeho projektov bolo zachrániť rôzne vitrážové okná, ktoré pochádzali zo slovenských kostolov v Amerike. Niektoré z týchto kostolov boli zatvorené, a tak sme vitráže poslali do múzea. Vytvoril tam nádhernú svätyňu, podobnú jednej svätyni v našej diecéze, ktorú som mu ukázal. Budú v nej vystavené tieto krásne okná, ktoré vytvorili americkí Slováci, a teraz sú na Slovensku. Bude pekné, keď slovenskí ľudia uvidia časť dejín Slovákov v Amerike a budú si môcť vychutnať krásu tejto svätyne.

Vaša púť má teda aj symbolický rozmer. Slovenské dedičstvo, ktoré odišlo do Ameriky, sa prostredníctvom Vás a tejto iniciatívy vracia späť na Slovensko?

Áno. Na konci púte tam pôjdeme, aby sme sa zúčastnili slávnostného požehnania a otvorenia tejto svätyne. Myslím si, že bude veľmi pekné, keď sa tento kúsok histórie amerických Slovákov opäť spojí so Slovenskom.