História budovy Stephaneum

Budova známa pod názvom Stephaneum slúžila v minulosti ako Kňazský seminár sv. Štefana pre bohoslovcov Ostrihomskej arcidiecézy. Názov získala podľa svojho patróna – svätého Štefana, uhorského kráľa, ktorého vybral ostrihomský arcibiskup Peter kardinál Pázmaň. Ten v roku 1630 presťahoval seminár z Kapitulskej ulice do tejto budovy a zároveň obnovil jeho činnosť.

Na mieste dnešného objektu pôvodne stáli dva susediace domy, ktoré podľa historických záznamov patrili istému Sawarymu. Jeden z nich, susediaci z južnej strany s domom šľachtica Krištofa Zavaryho, kúpil v roku 1561 ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh. V nasledujúcich desaťročiach sa vlastnícke pomery viackrát menili a objekt sa postupne dostal do rúk viacerých šľachtických rodov a významných osobností.

Významný medzník v dejinách budovy nastal v roku 1637, keď ju získal palatín Mikuláš Esterházy. Jeho potomkovia predali objekt v roku 1713 Ostrihomskej kapitule, ktorá následne pristúpila k rozsiahlej prestavbe na účely kňazského seminára. Rekonštrukcia prebiehala v rokoch 1713 až 1718 podľa projektu významného rakúskeho architekta Johanna Lukasa von Hildebrandta.

Stephaneum bolo vybudované ako dvojpodlažný, celopodpivničený štvorkrídlový palác so stredným uzavretým vnútorným dvorom. Charakteristickým prvkom stavby je spojovacia chodba obiehajúca celý objekt, ako aj kaplnka zaklenutá kupolou, vyzdobená freskovou výmaľbou. Interiéry dopĺňajú bohato dekorované štukové stropy, ktoré patria k významným umelecko-remeselným prvkom budovy.

Seminár svätého Štefana sídlil v budove do roku 1782, keď bol presunutý do Bratislavy. Následne objekt slúžil ako invalidovňa pre vojenských vyslúžilcov. V priebehu 19. storočia sa palác stal sídlom arcibiskupského vikára a od roku 1886 v ňom fungoval katolícky chlapčenský sirotinec. Po roku 1945 sa budova využívala ako detský domov. Po zmene politického režimu sa objekt vrátil do vlastníctva Katolíckej cirkvi.