TRNAVA 3. októbra - Mons. Ján Orosch poskytol Katolíckym novinám rozhovor, v ktorom pomenoval priority svojho pastoračného pôsobenia na katedre trnavského arcibiskupa. Rozhovor, ktorý môžete nájsť v Katolíckych novinách č. 40/2013, tvorí súčasť predstavenia Trnavskej arcidiecézy čitateľom tohto periodika. My vám ho prinášame v plnom znení.
-
Čo sa v arcidiecéze už podarilo vybudovať alebo uskutočniť a z čoho máte radosť?
Od svojej biskupskej vysviacky v roku 2004 som mal možnosť zúčastňovať sa na mnohých pastoračných aktivitách. Medzi tie najradostnejšie patria moje návštevy farností v rámci pastoračných návštev, ale aj biskupských vizitácií či návštevy cirkevných škôl. V bývalej Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze to nebolo také jednoduché. Ak si predstavíme, že hranice diecézy siahali od hraníc s Českom takmer až po Lučenec a od hraníc s Rakúskom a Maďarskom až po Zvolen a Nové Mesto nad Váhom, tak niet sa čo čudovať, že som v priebehu roka najazdil vyše 70 tisíc km. Bola to však dobrá skúsenosť plná radostných stretnutí s kňazmi, veriacimi a najmä s mládežou. Okrem toho som bol svedkom obdivuhodného diela, ktoré sa podarilo uskutočniť za posledných dvadsať rokov: výstavbu 80 nových kostolov, zriadenie 60 cirkevných škôl či množstvo pastoračných centier a podobne. Myslím si, že to bol vynikajúci štart do ďalšieho obdobia aj po novom usporiadaní diecéz. Som veľmi vďačný všetkým otcom biskupom, kňazom i laikom, ktorí sa na tomto obdivuhodnom rozvoji podieľali. Sám som účinkoval ako pastoračný kňaz v desiatich farnostiach, všade bolo čo stavať a opravovať, takže môj obdiv, vďačnosť a radosť sú o to úprimnejšie. Krásne spomienky mám aj na duchovné cvičenia, ktoré som počas svojej biskupskej služby dával kňazom, bohoslovcom, diakonom a rehoľným sestrám.
-
Čo vás znepokojuje, ťaží?
Tak ako každý otec rodiny, i kňazi a biskupi pociťujú zodpovednosť za svoju rodinu. V našom prípade je to duchovná rodina – Cirkev. Teším sa z každej úprimnej snahy kňazov, ktorí sa dajú viesť iskrou Ducha Svätého do nadšenej práce opravdivých duchovných otcov v Pánovej vinici. Nemám rád, keď niekoho teší byť stále akýmsi trpiteľom, mučeníkom svojho povolania. Kňaz, ktorý potrebuje okolo seba zástup obdivovateľov a plačiek, čo ho neprestajne ľutujú a bránia pred „tými zlými“, kňaz, ktorý im ukazuje svoje rany a očakáva, že mu ich jeho verní budú neustále ofukovať, nie je mojím ideálom. Kňaz musí byť Božím mužom, pokorným a poslušným, ochotným vziať na seba denne svoj kríž a nasledovať svojho Majstra.
-
Aké máte plány, priority?
Všade sa hovorí o novej evanjelizácii. Veľa som o tom uvažoval, čo to znamená v mojom poslaní a povolaní. Často mi prichádzajú na myseľ emauzskí učeníci, ktorí utekali z Jeruzalema od Golgoty a Kristovho hrobu ďalej a ďalej. Myslia si, že sa pre nich začína nová etapa života. Pridáva sa k nim však neznámy muž, vykladá im Písmo a napokon ho spoznávajú pri lámaní chleba. A ich srdce sa zaradovalo. Obracajú sa na pätách a upaľujú späť do Jeruzalema, späť za Pôvodcom svojej radosti. To je podľa mňa nová evanjelizácia. Chcel by som prispieť k tomu, aby sa ľudia spamätali a obrátili, vrátili sa späť ku Kristovi, pôvodcovi skutočného šťastia a radosti.
-
Čo vám po rokoch hovorí vaše biskupské heslo?
Keď som si takmer pred desiatimi rokmi vyberal svoje biskupské heslo, tak sa mi náhodou (?) dostala do rúk zápalková škatuľka s podobizňou sv. Vincenta de Paul. Bol na nej nemecký nápis: Mit dem Herzen sehen - hľadieť srdcom, po latinsky Corde videre. Pomyslel som si: zapáliť zápalku a svetlom preniknúť temnotu, pohľadom srdca preniknúť do vnútra človeka ako lekár röntgenom zistiť stav pacientovho vnútra, stanoviť správnu diagnózu, začať liečbu... to nie je jednoduché, ale veľmi potrebné a vždy aktuálne.
zdroj: Katolícke noviny
foto: súkromný archív arcibiskupa J. Oroscha
Zdieľaj
