Don Jozef Ižold zomrel v saleziánskej komunite Bratislava-Miletičova sprevádzaný starostlivou láskou a modlitbami spolubratov. V službe Pánovi v Cirkvi a Saleziánskej spoločnosti prežil 29 rokov rehoľného a 19 rokov kňazského života. Od roku 2014 bol provinciálom slovenských saleziánov.

Životopis Jozefa Ižolda

Jozef Ižold sa narodil 30. januára 1964 v Rybníku nad Hronom, okres Levice, ako tretie z piatich detí. Najstarší Daniel je tiež kňazom. Rodičia Vincent a Júlia vytvárali pre svoje deti dobré kresťanské ovzdušie, v ktorom aj Jozef prežil krásne a šťastné detstvo. Duchovné povolanie u neho i u jeho staršieho brata Daniela sa rozvíjalo aj vďaka návštevám vincentínskeho pátra Ľudovíta Orješka, ktorý sa počas prenasledovania v 50-tych rokoch skrýval osem rokov u ich starých rodičov a navštevoval ich aj po návrate z väzenia. Počas gymnaziálnych štúdií dozrelo v Jozefovi rozhodnutie pre kňazské povolanie. Zmaturoval v roku 1982 na gymnáziu v Leviciach.

No kým Daniel bol prijatý do kňazského seminára v Bratislave na prvý raz, Jozefovu žiadosť ani na štvrtý pokus neprijali. Medzitým sa preto zamestnal, pracoval ako robotník, a absolvoval tiež základnú vojenskú službu.

Po porade s ďalším vincentínskym pátrom Ondrejom Mihálom sa rozhodol kontaktovať tajných saleziánov, ktorých dovtedy nepoznal. Preto sa presťahoval do Bratislavy, kde začal tajnú formáciu a zároveň pracoval v Štátnom drevárskom výskumnom ústave v Bratislave ako technik. V roku 1988 začal študovať špeciálnu pedagogiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Život v malých tajných saleziánskych komunitách i práca s mládežou v malých skupinkách a vzájomné povzbudzovanie sa spolubratov ho veľmi oslovili.

V rozhodovaní mu pomohlo aj uvedomenie si, že don Bosco bol dávno prítomný v jeho živote. „Stretnutie s donom Boscom sa udialo v mojom rannom detstve, keď nám mama čítala jeho životopis. Potom, keď ako stredoškolák som počúval mládežnícke vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, ktoré mali na starosti saleziáni a čítal som knihy, ktoré vydávali v Ríme. To mi veľmi pomohlo v čase, keď som sa už serióznejšie zamýšľal nad svojim povolaním. Nanovo som si prečítal životopis dona Bosca a dosť som sa v ňom našiel. Podobne ako on, dostal som dobrú kresťanskú výchovu, bavili ma hry a šport, a tiež som chcel odovzdávať vieru sympatickým spôsobom ďalej. Ako šli roky, nachádzal som ďalšie podobnosti: ako jeho cesta za povolaním nebola jednoduchá, tak ani tá moja – neprijatie do kňazského seminára, práca vo fabrike, vojenčina. Človek sa však na tej ceste všeličo naučí a v skúškach dozrieva. Vnímal som, že toto je cesta, ktorú mi pripravil Pán a utvrdil som sa v presvedčení, že to bolo Božia prozreteľnosť, ktorá ma viedla do saleziánskej spoločnosti.“

Roky saleziánskej formácie – ako si spomínal v ostatných dňoch života – boli pre neho veľmi obohacujúce, spoznal mnohých saleziánov svätého života, mal možnosť prehlbovať sa vo viere štúdiom a najmä konkrétnym prežívaním duchovného života v komunite a v práci medzi mladými. Po páde totality nastúpil do novootvoreného saleziánskeho noviciátu v Poprade.

„Rok noviciátu bol plný rozličných zážitkov. Modlitba, štúdium Stanov rehole, šport, stavba, nácvik divadiel.“ V Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade zložil ako 27-ročný svoje prvé rehoľné sľuby 10. augusta 1991. Nasledovali roky filozofických štúdií, na ktoré ho predstavení poslali do Talianska. Naučil sa tak nový jazyk no tiež sa musel konfrontovať s odlišnou kultúrou a s iným štýlom práce saleziánov. Dvojročnú saleziánsku pedagogickú prax, tirocínium, absolvoval v Žiline, s prerušením, pretože v roku 1994 ho poslali študovať licenciát z filozofie na Pápežskú saleziánsku univerzitu do Ríma. S perspektívou, aby potom vyučoval spolubratov. Záverečnú licenciátsku prácu písal na tému „Jacques Maritain: Výchova k slobode“. V rokoch 1996-97 opäť pôsobil ako tirocinant medzi spolubratmi ponovicmi v Žiline a zároveň vyučoval na gymnáziu sv. Františka Assiského. Štúdium teológie absolvoval od roku 1997 v Turíne a po diakonskej vysviacke 10. júna 2000 v tamojšej Bazilike Márie Pomocnice, ktorú postavil don Bosco, sa vrátil do Žiliny, kde – opäť medzi ponovicmi – pôsobil už ako člen formačného tímu. V Žiline bol aj vysvätený za kňaza 20. januára 2001. Jeho svätiteľom bol vtedajší nitriansky pomocný biskup Mons. František Rábek.

„Primície v mojej rodnej dedine boli o týždeň neskôr. Pre dedinu to bola veľká udalosť a mnohí sa veľkodušne zapojili do príprav. Dodnes som im za to veľmi vďačný.“

Aj po kňazskej vysviacke pokračoval v službe vo formačnom tíme medzi mladými saleziánmi v Žiline a pastoračne pomáhal aj na sídlisku Žilina-Solinky v novej rozbiehajúcej sa farnosti.

V rokoch 2005-2008 bol v Žiline predstaveným formačnej komunity spolubratov ponovicov a zároveň bol v tom čase aj členom provinciálnej rady saleziánov. V roku 2005 prekonal onkologické ochorenie.
Hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez vymenoval 13. júna 2008 Jozefa Ižolda za provinciálneho vikára a v tejto úlohe pôsobil dve trojročné obdobia. Zároveň plnil úlohu provinciálneho delegáta pre formáciu.
„Nakoniec som sa ocitol v úlohách vo vedení provincie. To som od dona Bosca nečakal, ale tiež ma to učilo spoznávať jeho otcovské srdce e bezvýhradne dôverovať Božej Prozreteľnosti. Teraz ma zasa don Bosco učí, aby som vedel trochu aj trpieť pre Božie Kráľovstvo. Som zvedavý na ďalšie prekvapenia, ale cieľ je jasný: nebo,“ – spomínal na svoju životnú cestu niekoľko dní pred smrťou.

Po šiestich rokoch v úlohe provinciálneho vikára hlavný predstavený saleziánov don Pascual Chávez ho 7. januára 2014 menoval do úlohy provinciála. Don Jozef Ižold prevzal svoj službu vedenia provincie 2. júna 2014 a stal sa prvým provinciálom slovenských saleziánov, ktorý vstúpil k saleziánom až po novembri 1989. Ako predstavený slovenských saleziánov sa v roku 2017 tešil z blahorečenia saleziána mučeníka Titusa Zemana.
V roku 2019 ho zasiahlo nové onkologické ochorenie, s ktorým bojoval desať mesiacov. Posledné dni prežil v opatere v komunite v sídle saleziánskej provincie v Bratislave na Miletičovej, kde zaopatrený sviatosťami s vierou a radostnou nádejou odovzdal svoj život Bohu. Zomrel v prítomnosti spolubratov i rodného brata kňaza v stredu 20. mája 2020 vo večerných hodinách, v predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána.

 

Zdroj: tkkbs.sk